Boli sme tam zviazany ako dake zvery co cakaju na porazku. Psyker kopol do bezvladneho tela na podiu a to sa skotulalo priamo predomna. Pozeral som do jej mrtvej tvare, do tvare v ktorej po zasahu mojim laserom uz nebolo ani znamky, akoby sa nikdy nestalo, ze umrela. Spodna pera sa mi nekontrolovatelne triasla.
Vodca kacirov s plastom z ludskej koze si nas prehliadal tou temnotou co mal miesto oci. Ked sa na mna pozrel, citil som tlak na moj mozog a vyslal som modlidbu k Cisarovi, nech usetri moju dusu. Z usi mi netielka len krv, ale este mi v nich aj pistalo. Ako ma ludstvo prezit ked proti uboziakom ako som ja stoja nadludia? Kde je teraz Imperator a jeho skvely Astrati?
Z uvah ma vytrhol zvuk pripominajuci krajanie stavnatej sunky, nasledovany prasknutim. Psyker uz nebol na podiu, ale zacal pekne zlava. Prave vytiahol svoj mec z chlapa co bol uplne na kraji, hned na to, bolo jeho telo rozlamane a rozsekane retazami. Pozeral som na to ako prikovany. Podisiel k dalsiemu a namieril na neho mec. Mec vyzeral ako stvrdnute drevo... nie nie drevo... ako zoschnute maso. Mal aj papulu plnu zubov a zahnisane oci. Bolo na nom vidno, ze sa nevie dockat az sa novu napije krvi. Ako ho prebodol, netiekla z neho krv, ale okolo celeho meca preblysla daka energia.
Nie to nemoze byt pravda. Dusa je nesmrtelna a neviditelna. Ale co to potom prave vytrisklo z toho gardistu? Na to ako sa retaze zacali znovu stahovat som sa nemohol pozerat. Pozrel som radsej do zeme. Lada sa na mna usmievala. Toto bolo sialenstvo. "Nie... nie... nie...", opakoval som si potichu.
Uz ma od psykera delilo len pat dalsich vojakov a poslednym z nich bol Hrdina. Ten sa vo vezeni retazov zmietal, ale nebolo mu to nic platne. Dalsiemu odsekol hlavu. Druheho bodol priamo do srdca, podobne siel aj treti. Ked pristupil k stvrtemu, pocuval chvilu jeho prosby a modlidby. Potom sa zasmial, kruto a sypavo. Pomaly vykrocil vpred, obisiel ho a podrezal ako zajaca. Chvilu nechal mec pit, odtiahol ho a retazy vykonali svoje.
V lavej ruke som stale drzal bolterovu pistol. Pozrel som na Hrdinu a uvidel jeho prosebny pohlad namiereny na jej hlaven. Zasobnik z nej mi vsak lezal pri nohach. "Strel...", vydralo sa Gabovi z ust, jeden z retazov sa mu omotal okolo krku a preto nemohol rozpravat. Bodaj by zostal jeden naboj v komore... Za pokus nic nedam. Krcovito som mykol ukazovakom.
Z mojej hlavne vyletel zablesk, nasledovany desat milimetrovym projektilom urcenym na prerazanie brneni a trhanie masa. Z lavej polovice Gaborovho trupu vyletela zmes vnutornosti a kosti zmiesanych do jednej odpoznej krvavej kase, co pristala na psykerovej plastocelovej cizme. Hrdinovo telo nebolo roztrhane a vtiahnute pod zem, retazy ho pustili a on dopadol na zem ako do perinky. Na jeho tvari sa bolest miesila so spokojnostou a kludom.
Tuzebne som pozrel doprava, ale Davis bol zviazany a jeho zbran lezala vedla vlajky pri jeho nohach. Vyborne. Smrad co zo psykera tiahol bol stale blizsie a blizsie. Pozrel som do jeho ocnych dolkov a cakal na smrt.
V mysli mi zakerny hlas sepotal: "Uz iba kusok deli ma od teba, uz iba kusok a znova sa napijem, uz iba kusok a dalsiu dusu vysajem..."
Namieril na mna cepel temneho meca. Zrazu ako odnikial mu do ruky ktorou vymeriaval miesto kam ma bodne vrazila strela z bolteru a odrazila sa od jeho brnenia. Tu ruku zatal v past a odvratil svoj pohlad do fujavicou zahaleneho namestia.
"Fritzzz." "Markus, ako zijes? Dobre? Zase trapis duse ubohych smrtelnikov?", ozvalo sa zo snehovej steny, bol to ten monotonny hlas patriaci inqizitorovi. Markus chytil bolter co mal zaveseny cez rameno do jednej ruky a dva krat naslepo vystrelil. Zacal pomaly cuvat a pritom sa neustale obzeral. Musel byt napaty, pretoze retazy sa teraz este pevnejsie zarezavali do mojej uniformy a na niektorych miestach mi drali uz aj kozu.
Markus sa mi stratil z dohladu. Chvilu som bezradne hladal v metelici dake postavy, pozeral som po mojich spolubojovnikoch, ale ty boli v rovnakej situacii ako ja. Pod tazkym kabatom som sa potil.
Zrak mi padol na Ladu. Lezala tam a pomaly mrzla. Zrazu otvorila oci a pozrela na mna. Pod jej vieckami boli oci, ktore nepatrili cloveku. Retazy trochu povolili, len na to, aby sa vzapati zatali este viac. Lada sa pomalymi pohybmi posadila a prekrizila si ruky na hrudi. Jej prazdny, neludsky pohlad ma stale sledoval, pritom jej vypadla makka cast pod sankou, za ktorou sa jej z noveho otvoru vyvalil jazyk, dlhy a na konci zaspicateny.
Bolo mi z toho zle, zaludok mi tancoval odzemok, ale nemal co vyvratit. Nadulo ma a na pokropil som seba aj ju sprskou zaludocnych stiav co zacal ten jej jazyk olizovat. Natiahla ruku a zdvihla rukovet s kusom zlomeneho energetickeho meca.
Z niekedy hladkej pokozky, ktora teraz viac pripominala zmrznutu kapustnicu, posiatu plesnami a pluzgiermi, sa zacali na svetlo sveta vydierat muchy, velke ako moj palec. Nastastie vsak v okolitej zime okamzite mrzli a padali do cerstveho snehu na zemi.
Uz to davno nebolo dievca. Teraz bola demonom. Nedokazal som od nej odvratit zrak. Menila sa mi pred ocami. Brucho sa jej zmenilo na opilecky bachor, poprsie sa zdeformovalo a zacali sa z neho vyvrtavat cervy. Zase ma naplo, ako som si spomenul ako som ju po nich jedneho studeneho vecera hladil. Teraz uz zo mna nemalo co vyletiet.
Prilozila si zlomeny mec k tlstemu bruchu. Trochu bodla a trhla von. Jej nova svalnata a smradlava ruka drzala uplne novy mec, pripominajuci ten Markusov, lenze pri tomto uz nebolo pochyb o tom, ze je zivy. Spraval sa z casti ako bic a z casti ako mec. Z rozrezaneho brucha jej vyskakovali Nurglini a schovavali sa za jej roztecene nohy s kopyto-pazurmi.
Retazy sa zatali uz tak silno, ze mi pomaly ale isto zacali prerazat aj kozu a dotkli sa svalov. Bola to palciva bolest. Krical som od bolesti a strachu. Nebol som jediny.
Lada sa nadomnou tycila aspon o meter a pol. Napriahla sa k smrtiacemu uderu mecom. "Aj ked je moje telo zlomene, aj ked moja krv odteka, aj ked sa uz moj cas nachylil, nesmrtelny Imperator mi pride v ustrety a ochrani ma Jeho svetou aurou, iba pokym zostanem Snim, aj cez toto mucenie.", modlil som sa staru modlidbu, ktora je zapisana aj na umrtnom liste mojho otca. Mojho otca roztrhali orkovia, potom co sa po desiatich rokoch vratil, splodil ma a ja som sa narodil. Potom ako starec pozdvihol zbran proti zelenym bestiam a tie mu odtrhli obe ruky. Toto boli posledne slova mojho otca a ako to vyzera, tak budu aj moje.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anjelik809
25. 6.júna 2008 19:49
tak teraz nebudem moct poriadne spat pokial nebudem vediet pokračovanie, však bude?
Napíš svoj komentár