29. pokracovanie, z cias kedy uz neexistuju narodnosti a staty, je iba Imperator a jeho ludia.

Lezal som tvarou k zemi a rukami som si kryl hlavu pred krupobitim palby z toho kovoveho monstra. Ked sa krupobitie presunulo inam, rozhliadol som sa po krateri co zostal po bombardovani. Roztrhana dlazba, popol a zmrznute blato.

Pandora sa prehrabovala v lekarenskej taske a hladala nieco na zlepenie jej rozbitych okuliarov. Davis lezal na zastave, Hrdina sa opieral o stenu blizsiu k podiu a Britva sedel s plazmou v lone a hlavou spustenou medzi kolenami. Rezignacia a sebectvo... Co ine nam zostava?

Pretrel som si studenou rukou tvar a na prstoch som si objavil krv. Uz nie... Pretrel som si ucho a zistil, ze to mi zase tecie z neho. Hlava ma bolela a z mrtvolneho smradu som bol malatny. S namahou som sa posadil a pozeral na padajuci sneh. Dopadal mi na tvar a ja som pomaly ale iste prestaval vnimat.

Bol som tam iba ja a obloha. Obloha z ktorej snezilo a z poza ktorej slahali svetla. Zrazu tuto hru do ktorej som sa ponoril prerusila oranzova ziara co sa mi prehnala pred ocami. Po rakete nasledoval vybuch. Bol som zase v realite.

Dazd smrtonostnych striel ustal. "Ten stroj siel k zemi." "Co?", este som sa ani poriadne neuvedomil a Gabor uz nieco hovoril. "Ze ten..." "Defiler, zmutovany stroj co byval dreadnoughtom.", skocil mu do reci Peter. "No tak teda, ze ten... defiler siel k zemi." "Vyborne.", hovoril som a staval sa na nohy zaroven. Zbrane som mal spustene v rukach vedla tela.

Pred mnou bolo podium, na nom ten sviniar co mi sposoboval krvacanie usi a pod nim je posledny vojaci. Svihol som mecom pred seba a aktivoval som ho. Pritom som krical: "VPREEED!"

Vybehli sme z krateru a zasypavali nepriatela palbou. Pridali sa k nam vsetci co boli poskryvany v okolitych krateroch. Rutili sme sa ako lavina. Mnoho z nas padlo, pod palbou zradcov. Mnoho bezvladnych tiel sa pridalo k mrsinam na zemi. Ale umreli krasnou smrtou. Smrtou za slobodu a nezavislost. Za Imperium a ludskost.

Uz sme boli upne blizko. Videl som tym bestiam co zabudli na svoj povod do tvari. Do ich smradlavych a skrutenych tvari. Do jedneho som vystrelil posledny naboj v zasobniku a ohnal som sa po nom mecom. Planuca cepel pretala brnenie ako maslo. Tak isto slo aj maso a kosti. V jeho hrudi sa vsak mec zasekol. Chaosak so zachrcenim padol do kolien, s mecom v hrudi.

Zradca co mal vyse dvoch metrov mi klacal pri nohach, ale neexistuje nizsej bytosti ako je zradca. Chytil som mec znova za rukovet a odkopol z jeho cepele mrtvolu odrodenca.

Ich vodcovi uz museli dojst nervy, pretoze sa konecne pohol. Nechal Ladine bezvladne telo padnut na zem. Rychlo, az neprirodzene rychlo uderil do zeme. Okolo nasich noh sa bleskovo zacali omotavat retaze. Ohnal som sa po nich so zmetenym vykrikom a snazil sa ich pretat mecom. Planuci mec sa pri naraze na hrdzavu retaz zlomil s ohlusujucim elektrickym rupnutim. To to nebola technologia, ale magia.

Retaze ma celeho sputali, takze som sa nemohol ani pohnut. Ich rozkladajuci sa kov sa mi zarezaval cez uniformu az do tela. Srdce mi divoko busilo a mal som taky strach, ze som sa nezmohol na slovo. Len som s vytrestenymi ocami sledoval naseho veznitela. Boli sme mrtvi, prekliaty, zatrateny a neviem co este... Zachranit nas mohol jedine zazrak.

 Napínavý príbeh
Komentuj
 fotka
biancadetolle  25. 6. 2008 01:10
A kedy ten zázrak nastane?
 fotka
anjelik809  25. 6. 2008 10:47
už teraz som zvedavá na pokračovanie
Napíš svoj komentár