Mlada zena za ktorou by sa otocil nejeden pohlad kracala po spinavom chodniku, z ktoreho dazd zmyval vyteceny olej a ine svinstva. Na sebe mala Cierny kabat ktory nebol jej. Jednoducho schmatla prve co jej prislo pod ruku a treskla za sebou dverami. Bolo jej uz jedno kolko ludi urazila. Husty dazd jej padal na cierne dlhe vlasy. Uces koli ktoremu presedela dve hodiny v kadernictve a vyhodila zan aj hodnu ciastku dolarov bol uz iba mokrym zvachlom rozpustenych vlasov.
Na prvy pohlad by ste si ju tej noci pomylili s kurvou, ale jakmile by ste jej cely nadrzany pozreli do tvare, uvideli by ste vyraz ktory bol niekde medzi veznom na dne studne a velkym psom pripravenym roztrhat kazdeho kto sa opovazi co i len dychat.
Zacal fukat studeny vietor a Lare bola zatial coraz vacsia zima. Pritiahla si kabat tesnejsie k telu, ale aj tak bola premocena do nitky. Spodna sanka jej tenkych pier sa jej nekontrolovatelne triasla. Mala chut na sebevrazdu, nie mala chut rozkopat niekomu gule.
Z odpakovych kosov z ktorych vytekala smradlava brecka sa jej do nosa dobijala hnilobna zatuchlina. Vyrastala tu, zila tu a bola na to hrda. Teraz to to cele mesto, co mesto? Betonovu dzunglu, kde kazdy ide tomu druhemu po krku. Uz to pre nu neboli ani ludia.
Tiche pradenie motora a bubnovanie kvapiek na celne sklo cierneho auta ju zacalo pomaly prenasledovat. Pocula ako ju prenasleduju pneumatiky brodiace sa mlakami. Uz jej svetla toho auta osvetlovali na chrbte. Auto preslo po kanali, ktory protestne zarachotil a zastavilo pri obrubniku pred nou. Rozhodla sa toho perverta v ciernej audine ignorovat. Ale ako sa pred nou otvorili dvere z vnutra zaznel znamy hlas: "Lara no tak, nasadni si prosim, prechladnes."
Bol to starostlivy hlas jej dobreho priatela Johna. "Preco za mnou lezies?" "Tak za prve je vonku tak hnusne, ze dokonca ani nikde nepocut sireny a v tom hustom dazdi urcite prechladnes... a za druhe sa ma bude mama pytat, ze kde mam ten kabat co mi dala na vianoce." Na Larinej tvari sa objavil nepatrny, ale vdaka jej mimike lahko rozpoznatelny usmev. "No tak, hodim ta domov a uvarim ti teply caj." Lara sa este raz pozrela von do dazda. Do tych neludskych betonovych kvadrov, za ktorymi cihali ludia co uz davno neboli ludmi. A potom si nasadla do vyhriateho auta.
John sa s autom pomaly pohol mrtvou ulicou. Popri ceste sa kutikom oka pozeral aj na Laru. Pokym iny by si vsimal jej pevne prsia, alebo krivky priam lakajuce k pohladeniu, vsimal si jej zelene oci. Cierna maskara ktora este pred par hodinali robila jej oci neodolatelnymi teraz vyzerala ako cierne slzy toho najvacsieho zarmutku. Pohladom preblikavala z neho na mokru podlahu. Zhlboka sa nadychol a zalovil vo vrecku nohavic. Vytiahol stadial balik papierovych vreckoviek. "Nechces sa utriet?" Pozrela na Johna a v celom vyraze tvare uvidel znicenu skrupinu toho co niekedy byvala Lara.
"Nie nechcem, doma to splachnem vodou." John polozil vreckovky do priehradky pred radiacou pakou. "Keby si to rozmyslis. A preco si vlastne tak vyletela von? Ved vsetko bolo v podstate v poriadku..." Lara nanho pozrela tym pohladom /Myslis to vazne?/ a povedala: "To by si mi neveril..." "Ale no tak, preco by som nemal, ved sa pozname uz dlho a dalo by sa povedat, ze o mne vies viac ako vacsina ludi dohromady. Vies, ze vo mne je to ako v hrobe." Este raz sa na neho pozrela a potom zacala: "Vies, ludia ktorych som poznala dlho, moji priatelia a aj rodina..." Jej rez prerusil blesk. Dopadol iba nedaleko. John vtedy videl z jej tvare iba ciernobiely prizrak roniaci cierne slzy. Zacal radsej davat lepsi pozor na cestu.
"Nutia ma citit sa ako jedinu svojho druhu. S kazdym sa iba hadam, v praci ma maju za blazna a sprostu co nevie ine ako zapisovat do pocitaca..." "Viem ako sa citis, ale to nie ty, ty si jedna z mala co su este ludmi." "Prosim ta, vsetci dobry ludia uz vymreli a ty mi to to hovoris len preto aby si ma povzbudil. Aj ked niekedy si naozaj pripadam ako jedna z poslednych svojho druhu. Esteze mam teba." "A to uz preco?" "Neviem, ty ma neposles za kazdu hlupost do certa, ale niekedy tak ako aj dnes mi vsetci pripadaju ako nacipovany." "Svet..." "Nie svet, to CIA, alebo FBI si vsetkych nacipovala a teraz iba zarabaju na nepokojoch." "To znie ako zo zleho sci-fi, preco by to niekto robil?" "Aby ovladol svet?" "Je mi luto, ale nie."
Lara znepokojene pozrela von oknom. "Vies, ze si zle odbocil?" "Ano, prepac, ale musim ist obchadzkou... bola tam sipka." zaklamal John. Lara ho ale az moc dobre poznala a vedela, ze tam nic nie je. "Preco klames?" "Pravdu?" "Ano." "No dobre, ale nebude sa ti pacit. Raz som uz podobnu vec zazil. A vtedy som sa zaplietol s ludmi co neboli sucastou stada. A jeden z nich siel po tej ulici." "Ale co by nam mohol spravit?" "To co spravili aj vsetkym ostatnym. Nacipoval by nas." Zbytok cesty ubehol v absolutnom tichu.
Lara mala stale pocit, ze ju stale niekto sleduje. Ale musela Johnovi verit, sice vedela, ze je blazon a snilko, ale tak isto videli ludia aj ju. On bol clovek bez minulosti a ona dievca na jednu noc, pretoze vsetci si po poriadnom rozhovore s nou iba klopkali na celo. Mala toho uz plne zuby. Plne zuby smradu, plne zuby kociek ktore boli zakladnym tvarom pre vsetko navokol. Dazd utichol a uz sa aj zacinali ozyvat prve sireny. New York jej dnes pripadal ako domcek z karat.
Pred jej vchodom stalo policajne auto. Zastavili za nim a v dazdi prebehli pod Johnovym mokrym kabatom. Ked boli pod pristreskom a Lara vo svetle mobilu hladala spravny kluc. Z auta vystupil jeden z policajtov. Zamieril rovno k nim. "Pane, viete co prave robite?" "Prosim?" Spytal sa John nechapavo. "Viete aky je trest za obchod s bielym maskom?" Spytal sa policajt so slizkym uskrnom na Laru. Jeho ruka sa blizila k vysielacke a jeho hlava sa naklonila ako keby uz chcel zacat hlasit poplach. Lara bola zhrozena tym co pocula. Mala chut tomu hajzlovi vybit zuby. John bol vsak rychlejsi: "Kolko ches aby si tu vysielacku dnes uz ani nepouzil?" "Takych desat ka?" John siahol do vrecka a vytiahol zvazok bankoviek. "Zozer si ich!... Podme Lara." Predtym nez sa za nimi zavreli dvere, pocul John ako si polis hovori naschval nahlas: "Pekna kurvicka, bodaj by mala aspon na poriadne licenie."
John za sebou iba zavrel dvere a ponahlal sa za Larou hore schodami. Preco len sa musel do toho kedy len zapliest? Preco do toho vtiahol este aj Laru? Jednu z mala vyvolenych, pre ktoru by muzi minulosti zniesli aj modre z neba? Pokym sa bude dat, tak tomu musi zabranit.
Vosli do bytu. Hole steny a polica plna knih ukazovala co boli Larine priority. Z okien skromneho bytu bolo vidiet okna ineho bytu. Stare parketove podlahy sa uz davno neleskli Lara sa sla umyt, zakym John si iba prehrabol svoje cierne vlasy od dazda a postavil vodu na caj. Ako pocul zurcanie teplnej sprchy, tesil sa na caj coraz viac. Otvoril skrinku a vytiahol dve salky, krabicku s cajom a cukor. V krabicke bolo vsak iba jedno vrecko. Automaticky ho dal do Larinej salky. Mal chut spravit to co spravil pred rokmi, ale tento raz uz nesmie ujst.
Lara vysla z kupelne a pripominala obraz madona v opare. John nalial prevarenu vodu do salok a pridal cukor. Podal Lare caj a obaja si sadli za skromny stolik. John si dal ruky nad hrncek a ako sa nahrieval, zaroven zakryval Lare vyhlad na cistu vodu. Uprel svoj pohlad hlboko do jej oci a spytal sa: "Tak, si pripravena na pravdu, alebo chces zit normalnym zivotom?" Lara sa na neho usmiala. "Po tom co si mu dal tych desat tisic, by som rada povedala, ze nie, ale vies aka som." "Mam to brat ako ano?" "Mhm..", zabrumcala a prikyvla. "Dobre, pre tvoje bezpecie je najlepsie nic nevediet. Rano chod normalne do prace nic prosim ta nevyzvedaj, iba ak sa ta niekto bude pytat, povedz, ze mas po obede prist za mnou do kaviarne." "Vies, ze ja nie som na tieto hry." Povedala a uchlipla si z tepleho caju.
John sa postavil a siel ku dveram. "Bud to spravis tak, alebo chod doktorovi." "Preco?" "Ak to chces vediet, tak po praci chod smerom k tej kaviarni. Dobru noc a sladke sny. Dufam, ze ta tam zajtra uvidim." Za Johnom sa zavreli dvere a znova bol z neho iba jeden z tienov jungle.
Lara este dlho cakala, ze je to dalsi z jeho zlych vtipov, ze sa kazdu chvilu tie dvere znovu otvoria, ze sa jej spyta ci sa bala... Ale nic z toho sa nestalo. S hlavou plnou otazok nemohla spat. Zobrala si caj a pozerala von oknom. Pozerala na susedovu zavretu okenicu. Byvali od seba iba na natiahnutie ruky a pritom ani nevedela ako vyzera.
Pokracovanie na buduce.
Za napad a pomoc s pribehom mozeme dakovat Singourney.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a je to super