Meče ako také sú historicky, ale aj dnes, veľmi drahé zbrane, náročné na údržbu a sú skôr symbolom bohatstva, moci a sily ich majiteľov. Krátke meče boli štandardom v staroveku, v dobe bronzovej, vďaka ich ľahkej údržbe a výbornému zachovávaniu si ostria, dali sa na kolene vyrovnať ľahšie ako sekery, takže armády preferovali skôr meče. Neskôr s príchodom železa nastal problém s hrdzou, ktorý už v menšej miere pokračoval po príchode ocele. Napriek tomu však tieto pevnejšie materiály poškodzovali bronzové zbrane a zbroje, časom boli aj pomerne lacnejšie a väčší čas na údržbu je malou cenou za záchranu života používateľa.
Každý meč má trocha inú stavbu, ale vo všeobecnosti sa dajú meče rozdeliť na 4 časti:
1. Čepeľ = je to dlhá, ostrá časť meča používaná prevažne k útoku na súpera, ale aj na obranu, či ako improvizovaná rukoväť pri použití meča ako improvizovaného palcátu, prechádza celou zbraňou, od jej špičky až po tŕň, ktorý je buď zakutý, zapinovaný do rúčky, alebo je ukončený závitom.
2. Záštita = ochranná časť pod čepeľou, ktorá chráni ruku používateľa, je ich mnoho druhov, no na mnohých zbraniach môže aj chýbať. Najznámejšie druhy sú Tsuba, Kríž a Kôš. Dá sa však použiť aj ofenzívne, či už na úder, alebo aj ako už spomínaný improvizovaný palcát. Krížom sa prerážali plátové zbroje.
3. Rúčka = je to miesto kde sa meč drží. Ak je dostatočne dlhá, dajú sa s ňou lámať zápästia. Väčšinou ide o drevo obopínajúce tŕň čepele, potiahnuté nejakým živočíšnym materiálom, napríklad: býčia koža, mačacia koža, koža z raje, žraločia koža... ktoré môžu byť ešte previazané rastlinným materiálom, rôzne látky, či šnúry... tak aby vyhovovali potrebám jej používateľa. Je dôležité aby len pocitom bolo jasné, kde je nasmerovaná čepeľ a aký má sklon, preto komplet guľaté rúčky nie sú moc dobrým nápadom.
4. Zakončenie = mnoho krát nesprávne nazývané aj hruška, čo je iba jedno z mnohých typov zakončení, ďalšie sú napríklad: minca, kruh, rybí chvost... Môže pomôcť pri vyvažovaní meča, ale je aj dôležitou časťou zbrane. Jednak ako drvič lebiek, tak isto aj ako umožňuje veľmi rýchle a presné zachádzanie s mečom pri obojručnom držaní. Tak isto je aj hlavou palcátu pri improvizovanom držaní za čepeľ.
Teraz keď už máme základ môžeme prejsť k hlbšiemu rozoberaniu typov a ich významov, ako aj ich využitiu, a prečo vôbec vznikli. Už prečo sa používali, je hádam jasné, boli predsa efektívne.
Čepele:
Čepeľ každého meča sa dá rozdeliť na špičku, ktorá je veľmi ostrou a svižnou časťou, stred čepele, ktorý je sečnou časťou, a pevnú časť pod ňou, ktorá je určená na hrubú silu. Toto rozdelenie zároveň popisuje všetky tri základné útoky, ktoré môže človek s mečom vykonať: Môže bodať (špička), môže rezať (celá časť ostria) a môže sekať (kde sa už seky rozdeľujú podľa toho, ktorou časťou čepele zasiahnu).
Zbrane ako také sa na základe čepelí a ostria rozdeľujú na jednosečné a dvojsečné. Tu je rozdiel v tom, že či sa dá sekať iba jednou, alebo obomi stranami čepele. Dobrými predstaviteľmi jednosečných zbraní sú šable, ktoré sekajú iba vyhnutou stranou čepele, čo zvyšuje ich schopnosť rezať. Pokým dvojsečnou zbraňou je typický stredoveký európsky meč. Kde špička je v strede a z nej vychádzajú dve ostria až k záštite. Výnimkou pri tomto rozdelení sú zbrane s falošným ostrím, kde jednosečná zbraň má ostrie aj na druhej strane, toto ale pokračuje iba niečo pod špičku, maximálne do stredovej časti. Nie je to hlavné ostrie, ale poskytuje výhodu v možnom ohrození odvrátenou stranou čepele.
Ďalším možným rozdelením je na rovné a zakrivené čepele. Zakrivené čepele prevažujú pri hlavne sečných zbraniach, toto nevylučuje možnosť bodania, ale hovorí o tom, v čom je tá zbraň lepšia oproti iným typom. Pri rovných čepeliach je to už zložitejšie. Vo všeobecnosti je rovný meč rovnako dobrý ako na sekanie, tak aj na bodanie. Ako vždy, však aj tu sú výnimky. Prvou sú listové čepele (tvar listu = rozšírená čepeľ) ktoré sa uprednostňovali v rannom stredoveku, kedy sa brnenie moc nenosilo a tak mali tieto, prevažne sečné zbrane, výhodu. Druhou sú ihlicové čepele (zužujúci sa tvar smerom k špičke, pri kordoch, ktoré sa z nich vyvinuli, až tvar diamantu, alebo hviezdice) ktoré zas excelujú pri bodaní.
Myslím, že to zatiaľ o čepeliach stačí, ak by som na niečo zabudol, môžete mi napísať a spýtať sa ma.
Záštity:
Ako ochranný prvok je to jedna z mojich obľúbených častí meča, keďže dovoľuje útočiť bez strachu o samého seba, pretože pri správnom použití nechráni len vaše prsty, ale aj celé vaše telo v kombinácií s čepeľou. Záštit je veľa druhov a variant, záleží na mieste, kultúre a období... Ale pokúsim sa ísť podľa vývoja a spomenúť aj zopár zaujímavostí popri tom.
V Ázií je na mečoch preferovaná Tsuba - ide o krúžok s takmer nulovým ofenzívnym využitím. No nebolo tomu vždy tak. Pred príchodom feudálnych zákonov, ktoré obmedzovali dĺžku katán, sa používali aj veľké kosoštvorcové tsuby so zabrúsenými hranami, ktoré umožňovali páranie protivníkov pri strete na blízko. K väčším záštitám sa vrátili až pri dýkach typu Sai, kde poloblúkové záštity nie len chránili, ale aj dokázali zadržať zbraň protivníka, prípadne ho odzbrojiť.
Keďže Ázia nie je iba Japonsko a Čína, prejdime k Európe, Blízkemu východu a ostatným mečom a šabliam. Prvé záštity neboli moc širšie ako zakončenia mečov, niečo viac ako päsť, z tohto tvaru sa vyvinul neskôr typ kríža. Je to dlhá, rovná záštita, ktorá poskytuje dobrú ochranu, ako aj funkcionalitu. Druhou odnožou boli šabľové záštity v tvare S a T. Pokým S rýchlo odrážala zošmyknuté ostrie preč od používateľa, T mala výstupky pozdĺž čepele na zachytenie a možné zalomenie čepele súpera.
Krížová záštita bola v obľube aj počas celého gotického obdobia, významnejšou odlukou boli iba škóti, ktorý používali typ V, ktorý im dovoľoval uzamknúť súperovu zbraň medzi čepeľou a záštitou a tým ich odzbrojiť. Tento vplyv neskôr priniesol vyhnutie kríža do hora, ale významnejší posun prišiel až v renesancii. Vtedy sa začali objavovať vedľa krížov kruhy a ostrohy, tak isto nazývané aj tŕne. Tieto chránili už značne väčšiu časť ruky.
Kruhy sa používali aj na šabliach, aby chránili spredu celú ruku, no so skutočnou revolúciou prišli až znova škóti, ktorý začali používať koše. Tie sa neskôr udomácnili hlavne na šabliach. Zaujímavou cestou ale prešli ozdobné záštity rapierov, keďže šlo o civilné meče, neraz šlo o kombinovanie kruhov, krížov, Siek a rôznych ďalších vychytávok, ktoré dosiahli až veľmi pozoruhodné, prakticky košové záštity.
Pre zaujímavosť spomeniem ešte falické dýky, ktoré sa nosili medzi nohami, keďže suspenzor v tých dobách moc ako ochranu nosiť nemohli, ktoré tie krátke kríže neraz nahradili guľami.
Rúčky:
O rúčkach sa moc v typových rozdeleniach okrem spôsobu upevnenia hovoriť nedá. Tie sa vždy prispôsobujú konštrukcií meča ako takého. Na mieste ich drží buď nakutie zakončenia, alebo závit v zakončení, či pinovanie, kde zakončenie iba istí obe časti rúčky.
Čo sa týka ich dĺžky, sú pri jednoručných zbraniach prevažne rovnaké. Pri obojručných je možnosť väčšieho priestoru medzi rukami vhodná pre lepšie ovládanie zbrane.
Zaujímavým je porovnanie rúčok pri dlhých mečoch, teda jeden a pol ručných, kde sa objavujú hlavne dva štýly: bastard a dlhý.
Bastard je rúčka umožňujúca hlavne jazdu na koni. Keďže tieto zbrane nosila buď ľahká jazda bez sediel umožňujúcich zapretie, takže boj z koňa moc nefungoval, skôr obídenie nepriateľskej formácie a útok zo strany, alebo zozadu, kde pri širokej rojnici už prišli aj tieto dlhé meče do efektu. Táto rúčka je prevažne kratšia a druhá ruka musí byť na zakončení na to, aby bolo možné s mečom efektívne manipulovať.
Dlhá rúčka sa uplatnila hlavne pri pechotnejšom použití, hlavne pri dueloch. Ponúka lepšiu kontrolu nad mečom, teda aj výhodu pre jej používateľa v hmatoch, alebo útokoch vo vzdialenosti menšej, ako je ideálna pri takomto súboji.
V konečnom dôsledku však ide o tak minimálne rozdiely, že ide iba o to, čo preferuje samotný používateľ.
Zakončenia:
Toto je miesto, vďaka ktorému drží meč ako jeden kus. Je to upevnenie zbrane, ale aj časť zbrane, ktorá je plne použiteľná. Jej tvar má neraz význam skôr symbolický, ale myslím, že spomenutie a rozpísanie niektorých známejších padne na úžitok.
Hruška = je to pevný kus kovu v tvare hrušky, pomerne ťažký a veľmi efektívny na hocijaké údery. Rovnako ako aj do ruky je príjemná a dobre sa s ňou manipuluje.
Minca = má dva druhy: Vypuklý je skôr lepší na útoky, než na zachádzanie, pokým preliačený sa o mnoho lepšie drží a nie je už tak úplne jedno, s ktorou stranou by sa niekto trafil.
Rybí chvost = v ruke je vďaka tvaru dosť pevný a pri útoku skôr drví, ako preráža.
Diamant = ostrý a prierazný, no stále dobre ovládateľný.
Ale to sú veci, ktoré sa dajú zistiť aj z pozorovania... Takže tu s tým nebudeme strácať čas a osobne si myslím, že je lepšie si vyskúšať, chytiť, a na základe toho zistiť čo sa vám dobre drží a používa.
Prípadné otázky a návrhy môžete písať do komentárov.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak veľmi pekne popísané.