Nad obrannou liniou namornictva na orbite Valhally, sa znasala flotila chaosu, zasvetena Nurglemu, bohovi chorob a slabosti. Pomaly a zlovestne sa zhlukovala, pomaly sa tiahla ako hnis z vredov, cez trhlinu vo warpe. Vlajkova lod tohto cisteho zla, cela posadnuta demonmi a doslova pozliepana sialenymi vyplodmi imateria, reprezentujucimi tie najtazsie ochorenia a neliecitelne mory, kosiace cele populacie... Ale co bolo este horsie, vsetky lode niesli znaky troch stonajucich lebiek, znak Strazcov Smrti. Celej legie padlych marinakov, geneticky upravenych bojovnikov, co kedysi davno, pred tisickami rokov sluzili Imperatorovi, ale boli zlakany tuzbou po moci a vlastnom prospechu. Boli zlakany bohom, ktory im neprislubil posmtrtny klud a slavu, ale nesmtrtelnost a nadludsku silu, vecne vazenie v smrtelnom tele.
V utrobach jednej z mensich lodi, v temnej miestnosti celej "poliatej" roztecenymi tvarami dusi co uz za milenia uveznili a pomaly premienali na demonov, sa v jej strede zablyslo. Pomaly sa tam zacal otvarat portal do sialene farbami viriaceho priestoru imateria. Cim bol portal otvorenejsi, tym z neho stupalo viac nazelenalej pary. Cim dalej tym rychlejsie sa portal otvaral. Ja viem pripada vam to ako nemyslitelne aby to trvalo tak dlho, v skutocnosti to cele nadherne divadlo sialenosti, ktoru tu vsetci tak oddane milujeme, trvalo asi tridsat sekund, odpornych Terranskych sekund.
V okamihu, ked bol portal kompletny a vyleteli z neho temne bytosti, ktore vleteli do tiel tazkoodencov co stali naokolo, tak v tej istej stotine sa objavil aj Markus, carodej, veduci celu tuto vypravu. Jeho temne zelene energo-brnenie sa lesklo slizom, co mu vytekal spod helmy. Vsetky podobizne demonov po stenach na neho upierali svoj prazdny pohlad a skumali telo co priniesol.
Bola to zena, mlada a pekna, zdrave hnede vlasy... jednoducho idealna. Markus najskor zlozil svoj bolter posiaty prekliatymi symbolmi na "zivu" podlahu, tlmic sveciaci o jeho niekdajsej prislusnosti v Imperialnych specialnych zlozkach bol v tej chvili ako ho polozil obaleny malickymi chapadlami, co z neho olizovali starecku krv. Potom polozil aj to dievca co mal pod pazuchou. Z imperialneho oblecenia na nej mnoho nezostalo a niekdajsiu "nadej ludstva" drzala na uzde len pritomnost Markusa a ucta k Nurglemu, pre ktoreho bola zena urcena. Bola v bezvedomii.
Markus na nu hladel, jeho temnymi ocami, horiacimi vzrusenim. Vzrusenim, neprameniacim zo zeny, ale z toho co sa malo udiat ked sa vylodi cela flotila a on si strhne helmu, taku roztecenu, ze uz by mu mohla ochranit len nos a bradu, keby uz nebola viac tekuta ako plastkovova.
Slizkym hlasom si sam pre seba povedal: "Uzzz to trva pridlho!" Kopol to dievca do brucha, tazkou okovanou topankou, tak silno, ze az odletela pri stenu. Tie prazdne pohlady fialovo-zelenych tvarii sa na nu stale tuzobne upierali. A od chaosakov sa zacal ozyvat sykavy a chraplavy smiech.
Od bolesti sa jej zacali chviet pery a pomalicky zacala otvarat oci. "Konecneee.", zasycal Markus. Ked si uvedomila na co sa pozera, oci sa jej rozsirili strachom. Tvare na stenach, strope a podlahe zacali chrcat v bezhlasnom smiechu.
Markus sa k nej pomaly blizil. Zo slizu na jeho brneni odkvapavalo na podlahu. Nemala kam uniknut, a v strachu pred nim na vsetkych styroch cuvala. Zelene oci vytrestene od strachu sa upieraly do temnoty v nejho ocnych dolkoch. Ked uz nemala za sebou ziadne miesto a dotkla sa chrbtom slizkej steny, zjojkla od prekvapenia, pretoze urcite tam dole nemali steny posiate krasnymi strapenymi dusami, cakala studeny kov alebo teplu omietku, nemohla byt pripravena na kvety imateria a chaosu.
Markus sa nad nou dosiroka rozkrocil, jeho plast a zastera zo starej ludskej koze zacali viat. Pouzil k tomu svoju carodejnu moc, lebo inak bol vzduch na lodi stojaty a spuchnuty ako v hrobe.
Kvokol si do kolien ako 2.5 metra vysoky otec, zdvihajuci svoju 170 centimetrovu dcerku, co spadla z bicykla a podava jej ruku aby sa postavila. Az na to, ze ona je uplne vystrasena a radsej by vypila kyselinu ako chytila sa tej slizkej rukavice. A on cely v temnej zbroji, zijucej a parazitujucej na jeho tele a maniakalnym vyrazom v jeho zmutovanej a z poli skytej tvari.
Neiste k nemu pohla rukou, a pritom sa jej zacala trast sanka. Markus jej ruku uchopil a zdvihol ju na nohy. "Neboj sssa. Ako sssa volasss?", zamraceny jej povedal najukludnujucejsim hlasom aky dokazalo jeho monstoozne hrdlo vydat. Dievca, znacne zhypnotizovane jeho ocami odpovedalo soknutym hlasom: "Lada." "Dobre, Lada, chcesss zit?" "A a ano...", dostala zo seba. "Aaale to hovori kazzzdy, ale na to budesss musiet po mne niecso zopakovat." Hladela do temnoty jeho oci ako zamilovana, teraz ju mal plne v moci. "Dobre." "Ja Lada," "Ja Lada," "Ta ty odporny zzzorkasyn," "Ta ty odporny zorkasyn", opakovala poslusne. "Odsssudzujem," "Odsudzujem," "Tak ako ty sssi odsssudil mna." "Tak ako ty si odsudil mna.", jemne sa pri tom dotkla markusovho hrudneho pancieru ako milencovho ramena. "JA! Neeebudem dalsssuo tvojou obetou." "JA!", zvreskla, "Nebudem dalsou tvojou obetou." "Ja uzzz nebudem iba otrokom Imperia," "Ja uz nebudem iba otrokom Imperia," "Sssmrt Imperatorovi," "Smrt imperatorovi,", pri tychto slovach sa jej na tvari objavil anjelsky usmev. "A ssslava sssmrti!" "A slava, SMRTI!" Prizerajuci sa zradcovia vlastneho plemena zacali sandovat: "Nurgle! Nurgle! Nurgle! Nurgle! Nurgle!" "NURGLEEE!", zvresla Lada. "Pssst...", Markus jej prilozil prst druhej ruky na pery. "Prijmy Ccciernu Sssmrt.", Markus otvoril ruku, s ktorou ju umlcal a z troch strapenych zelenych lebiek na jeho dlani vyletel cierny prach, ktory Lada poslusne vdychla.
Vsetky oci v miestnosti boli oprete na jej telo, cele ulepene od slizu z Markusovho brnenia. Lada sfetovana demonom, ktoreho vdychla sa s mrtvolnym usmevom zrutila na zem. Markus od nej odvratil zrak a nechal svojich prisluhovacov nech si pridu na svoje.
Flotila Strazcov Smrti sa dala do pohybu, na jej palubach sa v hangaroch zacali vyvolavat portaly a zbrane sa nabijali. Imperialny admiral, co velil v ten den obrancom iba s hrozou hladel na pristavacie kapsule, zvane drop pody, co boli nalozene na nepriatelskych vysadkovych bateriach a bol by radsej keby sa nemusel nikdy dozvediet co sa v nich nachadza.
*********************************************************************
Po treningu nas komisar Barkus hnal cez celu zakladnu a mesto pesi, spolu s niekolkymi inymi oddielmi, minali sme delostrelecke baterie pripravene k obrane z mesta, prsat smrt na nepriatelske linie, tankove formacie vyslane z ulovych miest a ich pechotny sprievod. Ved sme boli len male mesto, tak preco bola nasa pozicia taka dolezita?
Ked sme vysli z mestskej brany, vytiahli sme z batohov lopaty a zacali sme kopat zakopy. Kopali sme ich az do vecera a Britva aspon pri praci prestal cosi v kuse drmolit a v jeho hnedych ociach sa zracilo odhodlanie.
Po zotmeni som si vsimol prvych zableskov na oblohe. Uz to zacina...
pokracovanie na buduce
Napínavý príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
2
fii uz som tho zacala hltat...je tho fakt dobre hehe len de je prvych 4 casti?
Napíš svoj komentár
tešim sa na dalši
dufam ze lada dobre dopadne