Utekal som za vrchnou sestrou. Bezala kruhovou chodbou a na opasku sa jej pohupovali injekcie a rozne noze. Na strope boli svetla svietiace na cerveno a pri odbockach boli male cedulky oznacujuce kam chodba vedie. V behu som odistil laser a citil som v rukach jeho prijemne vrnenie. Az teraz som si vsimol, ze uz nemam rukavice. Sestra zakla za roh, kde som uvidel Barkusa, Michala s ofacovanou rukou a Joza s plamenometom v rukach. A asi dalsich pat gardistov som nepoznal.
Za mnou stali dalsie sestry s brokovnicami, alebo laspistolami v rukach. "Sme podcteny vasou podporou sestry.", povedal Barkus potichu. Rozmiestnili sme sa po koridore. Ja som si nasiel kryt za jednym z podpornych stlpov vo vstupnej chodbe do podzemneho systemu. Oproti mne sa ukryl Jozef s plamenometom. V tme ho prezradzala len tryska, blkotajuca slabym plamienkom.
Zacitil som zatuchlinu. Uz su tu. Vsetky svaly sa mi napli. O chvilku chodbou preleti granat a v zapeti sa vystrcime a zacneme palbu. Snazil som sa ukludnit hlbokym dychanim, ale aj tak som sa triasol od vzrusenia. Nacuval som tomu krasnemu vrneniu laserovej pusky v mojich rukach. Vdychoval som jej elektronicky smog. Jemne som ju nastavil na maximalny vykon a cakal som na povel. Okolo mojej hlavy preletel triestivy granat a z druhej strany chodby sa ozvala rana z autokanonu. Tam kde este pred chvilou bola Barkusova hlava, bol v stene krater po rane z autokanonu a krvavy flak po jeho mozgu a kuskoch lebky.
Mal som chut vrhnut sa na nich, ale teraz som bol vo veleni ja. Vsetci cakali na moj povel. Granat musel mat zlu rozbusku, pretoze sa stale nic nedialo. Pocul som ich tazky dych a mierne posuvanie noh odetych v energozbrojach.
Po kovovej podlahe sa zrazu zacali sirit tazke kroky. Pocul som aj tiche pradenie stareho motora a cvakanie, alebo skor rachotenie... take "tc... tc... tc... tc... tc... tc..." a ten zvuk nevestil nic dobre. Kazdym jeho krokom cvakanie silnelo. Bolo jasne, ze su to veterani. Poslali jedneho napred, a ostatny ho kryli, od chrbta.
Teraz, teraz bol ten spravny cas. Nepytajte sa ma ako som to vedel, jednohucho to muselo byt prave v tej chvili. "TERAZ!", pocul som sa ako kricim. Vyskocil som z krytu a dvomi ranami som trafil prieskumnika, co sa k nam blyzil s pistolou a akymsi motorovym mecom, co vzdialene pripominal retazovu pilu, len nie na drevo, ale na maso a kosti.
Za usami mi hrmeli brokovnice, ktore trhali svojou palbou nepriatela na kusy. Ked sa trafili do platov brnenia, tak sa broky len neskodne odrazili, ale ked sa trafili do slabin medzi jednotlivymi platmi tak na zem dopadali koncatiny, odtrhnute mracnom smrtonosnych brokov.
Jozo zaplnil chodbu plamenmi a stratil som masaker co sme sposobili tym nanichodnikom, co si nezasluzili ani len dychat vzduch co bol vsade naokolo. Posledne nabojnice z brokovnic dopadli na podlahu a ked sme znova videli koniec chodby, nebolo v nej nic, nez hromada ohorenych mrttvol a zbrani. Efektivnych zbranii, urcite este z dob temnoveku technologie "Zoberte tie zbrane a opevnime to tu. Autokanon sa nam zide. Hlavne ak by sa ich sem dostalo viac. Ozaj co ich drzi vonku?" Ako odpoved zalialo prstupovu halu v ktorej ziarili len tie oci cervene svetlo. Nie len svetlo, to bolo laserove delo. Delo take velke ako cela ta hala. S prekvapenym vyrazom som sa otocil k vrchnej sestre a spytal som sa: "Co to do pekla bolo a kto vlastne ste?" "Som vrchna sestra Pandora a po smrti hlavneho zdravotnika som prebrala velenie nad zdravotnym personalom. Na osetrovni by mal byt voxator, s ktorym s nami moze velenie komunikovat." "Dobre... ale co malo znamenat hento?", a ukazal som za seba palcom. "To je prosim laserove delo z titana triedy Imperator,", odpovedala mi s usmevom, " ked neni Valhalla v bojovom konflikte starame sa tu o pracovnikov co sa zrania pri montazi podobnych. Tiez sa pod vasim mesteckom masovo vyrabaju sentinely podla vzoru z Marsu."
Sestry sa potom vratili na osetrovnu a ja som dohliadol na stavbu barikady a zobral som si s polkou muzov prvu hliadku. Barkusovu autopistol som si zasunul za opasok a dake zasobniky co mal so sebou som si hodil do brasne.
Ked senzory spozorovali v hale pohyb, sprazili ju cervenym plamenom Cisarovho hnevu. Cely cas sa k nam nik nedostal. Po skonceni hliadky som sa vratil na osetrovnu. Prvej sestry co som ju stretol, som sa spytal, kde si mozem lahnut a ona ma nasmerovala do lozkoveho kridla v tomto prekliatom labirinte. Izba vyzerala ako baraky a na jednej z posteli lezal Britva, s plazmovou puskou opretou o nocny stolik. Lavu ruku mal bionicku. Nebol to pekny pohlad, z poli clovek, z poli bezcitny stroj. Vyzliekol som sa a lahol som si na druhu stranu miestnosti s puskou v rukach. Kto mal vediet co ten kov co mal miesto ruky bude robit ked je v bezvedomii?
Na to aby som k nemu lahol blyzsie som pocul az privela pribehov o obzivlej technologii, vrazdiacej ludi.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár