Po odrazeni chaosackeho utoku, dorazil zvysok Sedemnasteho Valhallanskeho z najblyzsieho uloveho mesta. Kedze sme nemali vysielacku, nemali sme im ako oznamit, ze boj uz bol davno skonceny. V chaose co sposobili dalekonosne dela, co predpovedaju kazdy utok gardy z nasej hrdej Valhally sa inqizitor vytratil ako tien ktorym v skutocnosti bol. Neviem ako je to inak vysvetlitelne ako tym, ze nad nami drzal v ten den Cisar straz, ked pred nas zrazu padli z oblohy kaciri so skokovymi batohmi na chrbtoch. Boli mrtvi, s dierami po boltroch, ale po strelcoch akoby sa zlahla zem.
Nevedel som co si mam mysliet. Ale to ma prestalo trapit hned po prichode prvej prieskumnej skupiny.
Boli sme prehlaseny za hrdinov a vsetci sme ziskali vyznamenanie za sluzbu svojej domovskej planete. Pandora sa s nami rozhodla zostat, koniec koncov z naseho mesta nezostalo nic, len ruiny a hromada smradlavych mrtvol... Okrem toho, adeptus mechanicus by z nej najskor asi spravil servitora. Za to, ze nezostala necinne sediet, ale rozhodla sa konat. Kazdy z nas jej veril, ze sa aspon pokusi vytiahnut nas z osidlii smrti. Jeden by povedal, ze sa pred nou budeme chciet vytiahnut, ale boli medzi nami aj ine zeny, prirodzene je to potesenie zlozit oko na zenske telo, ale teraz bol ich osud spojeny s nasim a dalsie bojisko kludne moze byt ich poslednym, tak isto ako kohokolvek ineho.
Potom co nas nahnali do transportnych clnov a z tadial na bojove lode namornictva, som stale premyslal co som stratil a co ziskal. Nase mena boli vysite na zastave co dostal Davis na starosti. Boli sme oficialne hrdinami nasho mesta. Mesta ktore je teraz uz iba mestom duchov. Medzi muzmi sa siri klebeta, ze letime na planetu, kde by sa mali v kopcoch nachadzat daky orkovia. Neviem, mne sa to moc nezda. Preco by niekto posielal vyse miliona ludi len na vyhladenie dakych zelenych bestii v jaskyniach. Kebyze planuju obavane WAAAGH! a chcu zacat tiahnut napriec galaxiou... Ale oni tam vraj iba cakaju... Vsetko je to nejak nejasne...
Moje mysielnky na chadnej palube krizniku Posol Cisarov, zrazu prerusilo vyhlasenie poplachu. Odporny kovovy zvuk mi driasal usi a reflexy ma postavili na nohy z postele na ktorej som sedel. Poplasny zvuk v tu ranu ustal a ako sme tam vsetci stali, otvorili sa dvere co viedli do tejto casti kasarenskych blokov na obrovskej lodi.
Vo dverach stali traja komisari. Uz z jedneho ide strach, ale z troch tychto muzov ktory maju so sebou este aj plne vyzbrojenu eskortu namornikov v pancierovych skafandroch a velkoraznymi brokovnicami v rukach. Mraz mi behal po chrbte este viac ako hocikedy predtym. Nebol to ten strach o zivot, alebo strach o dusu, bol to strach z autority a z toho co maju za lubom.
Naj vyssi z nich, co stal v strede predstupil k zeleznemu zabradliu, natretemu cierno-zltymi vystrazmymi pruhmi predstupil. Rozvinul zrolovany pergamen a zacal citat. Jeho hlas znel strhane akoby rano jedol klince. Moc som ho neregistroval. Zrazu mi v usiach zarachotilo moje meno. Spozornel som: "... vsetci pecitany, hlaste sa v briefingovej miestnosti."
Mena pred tym mojim som nepocul, ale podla toho, ze sa na ku komisarom postavil Cansky, militantny fanatik co spolu s nami porazil toho demona, som si bol isty, ze to budu iba ludia co prezili cely ten boj o zdanlivo vevyznamnu lokaciu.
A naozaj sme tam o chvilu vsetci stali: Ja, Davis, Peter, Pandora, Cansky a aj mnohy dalsi co to prezili. Pravda, prezilo nas viac, ale oni si vybrali zrovna nas co sme boli na namesti ked Thunderbolty rozstrielali pozostatky demona ma spalenu hromadu masa a kosti tak trochu z ineho sveta.
Trojica komisarov a namornicka eskorta nas viedla do briefingovej miestvosti, kde uz na nas cakal general v zlatom zdobenom brneni, s plastom zo zamatu farbeneho na purpurovo, z vonka vsak bieleho, aby dodrzal regimentalne farby. Cieno farbene vlasy mal ulizane a v tvari mal nekompromisny vyraz. Oci sede a pohlad tvrdy sta kamen. Vedla neho stal knaz s obrovskym obojrucnym rotomecom prevesenym cez plece. Na sebe mal iba hnede haby a na ociach tmave, nepriehladne okuliare. Male gulate sklicka mu plne zakrivali oci a plesatej hlavemu ich drzala stara gumicka.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
8. 7.júla 2008 22:29
bol som prilepený k tomu od začiatku do konca..hltal som a myslím,že aj fyzicky každý odsek
Napíš svoj komentár