Drednoughty masakrovali nase prve rady zlozene z trestancov a bazantov akymi sme boli aj mi. Plynova maska mi primrzala k tvari. Cez jedneho z nich co akurat roztrhol svojim ramenom troch chlapov naraz pretalo svetlo plazmovej zbrane. V stroji zostala diera a padol na bok. Nehybal sa. Tou castou zakopu sa zacal ozyvat jasot.
Zradci v pozadi daleko od nasich linii, museli sa od ich dopadu vzdialit, rozoznaval som uz len siluety, zacali s akymsi temnym rytualom. Obloha este viac potemnela.
Boj bol este daleko ale ostrelovaci v nasich radoch si uz zacali vyberat prve ciele. Chlap s voxatorom reval do sluchatka dake cisla, najskor suradnice. Vtom sa z prvej linie ozval vybuch. Dalsi z dredov bol na kusy. Tento krat stal Cisar pri statocnom raketometcikovi.
Chlap s voxom stichol a prva linia sa rozbehla ozlomkrky nasim smerom. Britva si prilozil plazmovu pusku o rameno a zacielil na najblyzsieho dreda. Ruky sa mi od napatia trasli a tak som zovrel pusku pevnejsie. Chladna plastocel ma ulkudnovala aj cez rukavice co nas mali chranit pred treskucou zimou. Barkus mi polozil na rameno ruku. "Gareskin?" "Ano pane?", odpovedal som prekvapene. "Keby padnem musis dostat chlapcov do bezpecia, rozumies?" "A ano, pane, ale preco ja?" "Mas to v krvi." Zamracene som prikyvol a potichu som preklinal Barkusove rozhodnutie.
Drednouty museli byt naozaj sialene. Kovove bestie len a len na zabijanie a teraz tam nicia len prazdny zakop. Za nami sa zacali ozyvat vybuchy, alebo vystrely, neviem presne povedat, najskor nieco medzi. Ked vsak boli zeleno-cierne mracna pretate projektilmi, co zanechavali za sebou len hvizdanie, bolo mi jasne. Pocul som palbu z diel na namesti. Dela doslova rozmetali dredy na kusy a vytvorili pred nami len tazko schodny teren prehadzaneho snehu, ladu a zeminy.
S rozplyvajucim sa dymom sa znovu objavil aj ten pekelny smiech, co nam vsetkym trhal usi a duse. Niektori z vojakov sa zacali chytat v krcoch za hlavy. Barkus sa mracil a v ociach sa mu zracila vrazedna nalada: "Hlasy.", skonstatoval a vyskocil na zakop. Ja som vsak nic nepocul. Mozno nieco vazdialene, ale nic comu by som rozumel.
Barkus spustil mocnym hlasom na vsetkuch okolo: "Vy si hovorite vojaci? Vy co ste jedinou nadejou ludstva? Dnes tu stojime a sme pokusany. Dnes tu stojime a bojujeme. Dnes nepadneme a nepridame sa k padlym anjelom smrti. To radsej umrieme v stoji! Pretoze dnes je to len na NAS!" Vsetky oci sa na neho upierali. Vsetci sme boli naplneny nadejou a hnevom voci nepriatelom Imperatora. Barkus zoskocil spat medzi nas a zvolal: "Tak kto je so mnou?!" "MY!", ozvalo sa jednohlasne z celeho zakopu.
Hladel som na Barkusa ako na hrdinu a pritom som vedel, ze je to sviniar. Stal medzi mnou a Britvom. Ako socha neoblomne hladel do dialky s dalekohladom. Zrazu odtrhol zrak a zakrical na hlasica co stal obdalec: "Spustit kanonadu, spustit kanonadu! RYCHLO!"
Chlap z vedlajsieho oddielu zobral vox a zacal hovorit hesla. Pozrel som pred seba a skoro som sa posral. Pred nami bola akasi sialena trhlina v realnom case a priestore.
Tiahla sa az do mracien zkazy a prevysovala aj katedralu, co stala za nami. Zase ten smiech, ale teraz nie vsade pritomny, ale z trhliny, alebo co to bolo. Z toho portalu ich vychadzalo stale viac a viac. Pechota, tanky a vselibarzjake sialenosti co by vas boli az do smrti schopne strasit v snoch. Komisari, knazi a serzanti po celej nasej dlzke skoro naraz dali rovnaky prikaz: "Odistit a pripravit."
Hlavou mi vsak preblysla dost neprijemna myslienka. Nekazal Barkus nahodou kanonadu? Na to sa ako na povel chlap s voxom postavil a povedal nieco komisarovi do ucha.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
jaaaj toto mi nerob