Prikazal som vsetkym pritomnym aby sa zoradili. Prechadzal som medzi nimi a snazil sa zistit kam zmizol Britva. Uz ho mam po krk, len za to, ze daka zenska umre koli zlej lekarskej staroslivosti dezertovat, ze sa nehambi. Treti raz som presiel pred nastupene zeny a muzov.
"Sestry svateho radu Krvavej Ruze, statocny vojaci Imperialnej Gardy, vsetci verny Cisarovi! Tam za tou podminovanou hromadou suti je nepriatel, ktory si neprisiel len po nase zivoty a planetu. Oni si prisli aj po nase duse!", hovoril som to so zapalom. "Ludia mi doslova viseli na perach. "My nepadneme, my sa nevzdame, pretoze samotny Imperator bdie nad nami aj dnes! Zasypeme ich palbou a utasame ich capicami! Nase zbrane budu rozsievat nepriatelovu milovanu smrt, ale v tomto pripade umrie on, nie my! Nase noze sa zabodnu a prebodnu ich srdcia, nik neprezije, nik neujde Jeho hnevu!"
Za mnou sa ozvali kroky. Rychle kroky, nesene vysostne po dlazbe na zemi. Obzrel som sa a uvidel som britvu. V rukach drzal akusi tyc obalenu bielou latkou. Jedinym pohybom som odistil a namieril boltrovu pistol na jeho hlavu. "Preco ste opustili miesto?" Miesto odpovede spustil a rozvinul latku na tyci. Bola to Valhallanska vlajka, cela biela, s bledomodrym pasom, zlatom vysivanou orlicou, zlatymi zalmami a lemom takym temno-cervenym ako orcia krv. Pistol mi vypadla z ruky.
Ludia naokolo poklakli pred tou autoritou v takom svatom predmete. "Kde? Ako?", zmetene som zo seba dostal. Zo zastupu sa ozyval sepot o tom, ze ho k nej priviedol samotny Cisar, ale to boli len vymysly, pretoze Krvave Ruze mali iba sklonene hlavy. "V kazdej stavbe Munitoria by mala byt zbrojnica, siel som hladat granaty, ktore tam uz niesu, ale nasiel som toto.", povedal s baznou v hlase a navinul vlajku spat na tyc a poklakol. Ruky mal otocene ku mne s darovnym gestom mi ponukol vlajku.
Zobral som ju a citil jemnost latky. Vyzarovala z nej velkorysost a slava Valhally. Slava na bojisku, velkorysost v nerastnych bohatstvach.
"Davis, ty si mlady, mlady ako nas znovuzrodeny regiment. Ber!", ani neviem kde sa to vo mne zobralo. Chalec sa az mykol Laserova puska mu vypadla z ruk. "Ja?" "Si ten ktory si, zdvihni zbran a nes nasu nadej. Rozvinies ju az vyrazime po prvej salve a pojdes po mojom boku, v prvej rade!" "Ano pane!", v hlase sa mu zrazu zracilo odhodlanie a sila. Zdvihol laserovu pusku a do druhej vzal vlajku.
"Vsetci rozumiete?" "Ano pane!", odpovedali mi jednohlasne. "Pripravte sa, za pat minut to vybuchne a my znicime nepriatela!"
"Eeeh, pane?" Co ten Britva zase chce? Stale ma daky problem, vlezie do sraciek a potom z nich vyjde ako hrdina... Zaujimalo co ma furt daky problem. "Ano?", odpovedal som s tazkym srdcom. "V sklade som nasiel aj miniaturny Vox.", v dlani mal zvlastny pristroj, pripominajuci stupel do ucha. Trcali z neho antenky a mikrofon na pevnom drote. Pod antenkami bolo male koliesko. "Dakujem.", povedal som mu a zobral som mu ho z ruk. Na koliecku bol ciselnik. Tocil som s nim, az pokym som nenasiel frekvenciu 1191991. Potom som si zasunul pristoj do laveho ucha.
Navokol sa ozyvalo zasadzovanie bajonetov, nabijanie zbrani a bzucanie odistenych laserov. V uchu mi zrazu zachrapcalo. "Halooo, pocuje nas niekto?" Prilozil som prsty na umelu hmotu v mojom uchu a zacal som hovorit: "Tu porucik Gareskin, pocujem vas." "Vdaka Cisarovi", muzov hlas znel chraplavo a o poznanie uvolnenejsie: "tu je pilot sentinelu Charolin, nasli sme utocisko za troskami katedraly, je tu sest sentinelov a na namesti pred katedralou je hromada kacirov. Nemame ziadne rozkazy, tak drzime poziciu." "Ja mam velenie nad ludmi v katedrale, za styri minuty vyhodime do vzduchu sutiny vo vchode a zautocime, mozeme pocitat s vasou podporou?" "Ano, nic nam neorobi vacsiu radost ako postrielat zopar smradlavych kacirov." "Vela stastia, Nomine Imperator!" "Nomine Imperator!"
Zaujal som cestne miesto v prvej rade pri mojom vybore a odistil som pistol. Do lavej ruky som uchopil energeticky mec a pripravil som sa. Svaly som mal napate a adrenalin mi stupal v krvi. Zrazu sa mi v hlave ozval hlas: "Cakaj neocakavane a vycisti si usi. Hluchy vojak, mrtvi vojak...", bol to hlas inqizitora. Vybral som sluchatko a vlozil som si ho do vacku. Natiahol som si krk a zacal som v duchu odpocitavat. 50... 49... 48... 47...
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ink123a
14. 6.júna 2008 11:22
Zaujimavy pribeh pokracuj.:.
2
od chvíle,čo som prečítal podtitul,ma sprevádzalo tušenie,že som hlúpy
Napíš svoj komentár