Zakopy boli vykopane, iba v prvych liniach sa este pracovalo. Sice bolo asi minus 15 stupnov celzia, chlapi si vyzliekali tazke kabaty.
Posledne jednotky zaujimali obranne postavenia. My sme boli v druhej linii. Ak prerazia cez prvu liniu zakopov, vojaci sa stiahnu a podporia druhu. V nasich zakopoch uz boli aj nejake tazke zbrane, pokym Povznasajuca prirucka imperialneho vojaka neklamala, tak to boli tazke boltre a zopar autokanonov. Brany boli oznacovane za stvrtu a piatu liniu. Byt tak za prvou branou, nemuseli by sme celit nehostinnemu podnebiu Valhally, a mali vacsiu sancu na prezitie. A aby som nezabudol, ten parchant Barkus sa cely cas zohrieval len tym, ze niekoho mlatil a vybijal si zlost. Nad nami sa na nocnej oblohe zrazu objavil obrys obrovskej lode, nepochybne nepriatelskej, lebo sa nepodobala na ziadnu z obchodnych lodi co pristavali pri meste. Vsetky pevne baterie na nu boli natocene a cakali, co z nej vyleti. Tanky co nas podporovali, sa rychlo zacali preskupovat.
Obloha sa zatiahla temnymi mrakmi a nazelenalym smogom. Britva sa po mojej pravici oznaci znakom kriza, a s jemnym zasycanim aktivoval plazmovu pusku. Barkus vyliezol po rebriku na zakop a spustil mocnym hlasom: "Statocny vojaci svateho Imperia! Dnes stojime proti nepriatelovi co ma len jediny ciel, a tym, je priniest smrt a skazu nasemu Imperiu! A preto..." Niekolko chlapcov od neho vsak zrazu otocilo hlavu smerom k brane. Akoby to citili. Ani nie o sekundu na to sa rozozneli sireny s varovnym signalom. "PLYN!" "PLYN!" "JED!", ozyvalo sa zakopmi a vsetci si zacali nasadzovat masky, kto by ju mal poskodenu, nech mu Imperator pomaha.
Nad nasimi hlavami sa zrazu zacalo blyzskat. Barkus skocil spat medzi nas a zakrical tym chraplavym pozostatku niekdajsieho hlasu: "Drop pody, odistit zbrane a opakovat litaniu sily!" Ja som ju nepoznal, tak som si zacal dookola drmolit nejake civilne modlidby, aby som sa aspon trocha skludnil.
Cez javisko z temnych mrakov zacali prerazat moduly, baterie na strechach po nich spustili palbu. Lasery, dela, stubery, multilasery a tazke boltre zasypavali oblohu palbou, ale z drop podov, este stihlo dopadnut asi osem pred nas a zopar aj do mesta. Nazelenale a posadnute najroznejsimi prisernostami, s vypalenymi nesvatymi symbolmi, na ktore ked som sa pozrel, zacali ma stipat este aj cez masku oci.
Pody sa zacali jeden po druhom otvarat, najprv zasycali a vypustili nejake plyny, ktore by mi najskor aj kludne spalili pokozku. Potom sa zrazu ich dvere odstrelili a zostali z nich len kovove kostrukcie. Ked som uvidel kovove monstra o ktorych sme sa ucili v skole ako o drednoughtoch, chodiacich sarkofagoch imperialnych hrdinoch, zijucich stovky rokov. Ale tito boli tie stovky rokov uvezneny v drop podoch, v tme a strachu, zmutovali a zosaleli. Neviem, ci to bol viac zalostny alebo strasny pohlad. Z dvoch podov co dopadli najdalej, vysli vysoke temne postavy v brneniach.
Pocas kopania zakopov na nas rozhlas reval hesla ochrany a to ako zabijat presne takychto zradcov najvyssieho kalibru. Rany mierit do hlavy nad zavalitym trupom. Nestrielat do srdca, je to zbytocne, maju totiz dvojo.
Prvy dred sa pohol a hned po prvej linii spustil palbu zo svojho obrieho rotacaku co mal miesto jednej ruky. Diabolske smiechy sa zacali rozliehat po bojisku a z nejakeho dovodu som sa citil akoby ma bodali ladovymi dykami...
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár