"Pane... co bude s kanonadou?" "Nebude, pretoze nad nami dnes Imperator bdie a posiela nam na pomoc tych druhych.", potom si Barkus popravil kabat a capicu ako keby mal mat za pat minut rande a zaujal ukazkovu pozu. Ja som sa otocil a cakal co malo prist.
Z nepriatelskych radov na nas doliehal ich nesvaty chor a nase rady boli plne odhodlania im ten spev pokazit nepretrzitou palbou. Nevidel som co sa dialo v nepriatelskych radoch, ale v myslienkach som vedel, ze jeden z tych parchantov zabil Ladu a ja sa im pomstim. Nie len jednemu, ale rovno vsetkym.
Nase granatometne postavenia zahajili palbu. V momente ked prve granaty dopadli na hlavy nasich nepriatelov a ich krv skropila nasu planetu, vyletela zo stredu ich zoskupenia akasi nazelenala vlna prachu. Oci som mal strachom rozsirene a akoby to nestacilo, stipali ma aj pod maskou.
V nasej prvej linii sa nieco pohlo. Vo svojej dusi som necitil, nic len temnotu. Ale ako sa prva z mrtvol stavala na nohy, rozhorel sa vo mne ohen spravodliveho hnevu. Nevedel som z kade sa vo mne vzal, ale mal som chut vybehnut vpred a zatat si do "ziveho". V zakope ma drzal len strach z toho, ze by ma Barkus bez pardonu popravil.
Nevnimal som nic len to bizardne divadlo predomnou. Padly vojaci znovu vstavali, zbrane v rukach a hlad v ociach. Ty, ktorym zbrane vypadli, sa pustili nasim smerom, len s prazdnymi rukami.
Tazke boltre a autokanony spustili palbu a trhali tie bestie na kusy. Bolo ich vsak privela a tazke zbrane nestihali pluvat smrt. "Pripravit!", pocul som sa ako hovorim cez masku. Namieril som na zombika co mi prvy padol do oka. Puska sa mi mierne triasla v rukach, ale ved to sa cvikom spravi... "PAL!", zreval Barkus a z nasich radov sa spustilo krupobitie cervenooranzovych laserov, namodralych plaziem, ciernych granatov, jazykov plamenometov a dobiela rozziarenych kovov z melt.
"Vzkriesene" bestie padali pod touto palbou a doslova sa menili na prach. Bolo ich tolko, ze kludne by som ani nemusel mierit a trafil by som. Aj tak sa naslo dost zbludenych striel, co sa zaryli do zeme, alebo neskodne preleteli vzduchom.
Po asi patnastich minutach zostali mrtvoly uz konecne zase raz len mrtvolami. Z tazka som dychal a pozrel som na svoj energeticky zasobnik. Bol skoro prazdny. Tak som z brasne na svojom boku vytiahol dalsi a nabil som si zbran. Ten druhy som zastrcil spat do brasne, nech sa dobije. Ved by mal byt samodobijacii.
Srdce mi busilo jak o zavod, bol som sice nervozny, ale boli sme v presile a mrtvoly ich pomalym krokom jednoducho nemali sancu. Bola tu vsak jedna vec co som si uvedomil az teraz. Ako daleko su chaosaci teraz?
Pozrel som pred seba a videl som dav maniakov, kreatur a sialencov, baziacich po nasich dusiach. Smiali sa a odistovali si zbrane. Spoznaval som medzi nimi autokanony, ktore vsak drzali len tak v rukach, boltre, plazmy, plamenomety, tazke boltre, laskanony a mnohe dalsie prisernosti, ktore by som radsej ani nikdy nebol uvidel. Po poslednom cvaknuti sa ozval hromadny vykrik: "Smrt falosnemu Imperatorovi!" "Nikdy..." oponovali im potichu Barkus a Britva.
Nase rady v tej chvili zasypala palba. Zalahol som do zakopu a dufal, ze ich nenapadne hodit nam sem granat. Sergej, najmladsi z nas lezal pri mne s dierou v cele po prieraznej strele z bolteru. Nemal som zrovna chut hladat jeho mozog v snehu, tak som sa otocil a uvidel Barkusa s granatom v ruke.
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
biancadetolle
22. 5.mája 2008 20:46
Opisuješ také hrôzy až ma zamrazí pri čítaní...
2
No, nie je to síce nejaká neuveriteľné originálna zápletka, ale chválim, že je to pekne napísané, viem si to docela dobre predstaviť
Napíš svoj komentár