Sformoval som muzov do dvojstupu a zaujal som cestne miesto v cele zastupu. Vedla mna stal Peter a smutne hladel na biele zavesy v strede osetrovne, spoza ktorych sa ozyvali tiche vzlyky. Polozil som mu ruku na rameno a spytal som sa: "Zvladnes to?" "Povinnosti a cest, su heslom gardy a ja som gardista.", odpovedal mi a postavil sa do pozoru.
Pozeral do tmy pred sebou a ked sa z nej zacali ozyvat kroky urobil som to iste. Pandora mala na sebe standardnu uniformu, v zenskom strihu a na rameni mala previazanu satku s cervenym krizom. "No nieste vy ale zlaty?", povedala s usklebkom a vyrazila vpred jednou z tmavych chodieb.
Nikto sa vsak ani nepohol, povzdychol som si a zacal: "Lava, pochodom chod!" Pochodovali sme za nou a keby nemala ten zapalovac, tak ani nevieme kam sa to rutime. Po dvadsiatich minutach chodze sme prisli k vysokemu tocitemu schodisku.
Z hora k nam prenikalo priam nebeske svetlo. Stupali sme vysie a vysie, na tvari som citil cerstvy zavan vzduchu. Bolo v nom citit aj kadidlo co rozvoniavalo v katedrale. Ako sa nase kroky rozliehali po schodisku, zacul som medzi nimi cvakanie. To nebolo len take hocijake cvakanie, to bolo odistovanie zbrani. Ruka mi sklzla k pistoli co mi visela cez plece. Pandora si vsak vykracovala bezstarostne dalej.
Vystupila az hore a nic len sme sa vsetci citili hned uvolnenejsi. Tam hore najmenej sto metrov nad nasimi hlavami bola goticka kostra. Rozetova klemba z ktorej pocas bombardovania vypadla vypln sa stale majestatne tycila nad nami. Vokol nas sa pohybovali prislusnicky radu Krvavej Ruze. Ich krvavo cervene brnenia boli cele od prachu a cierna latka co sluzila ako vypln medzier mala na sebe stale kusy omietky zo zbombardovanej katedraly.
Ako uvideli, ze sme gardisti a zopar zdravotnych sestier zaistili svoje vylestene a olejmi premazane boltery. Sklopili hlavne a pristupili k Pandore. Sestra co prisla k Pandore ako prva prekvapene nadvihla obocie a z jej panenskych ust vysiel vysoky sopranovy hlas: "Vy ste porucicka?" Pandora len ukazala palcom na mna.
Vsetko to boli panny a nikdy nemali v plane odlozit svoje energeticke zbroje. Pocul som chyry o tom, ze jedna z nich sa vraj vyspala s dakym chlapom a potom ju zbicovali, vytrhali jej nechty, vypalili oci a zapojili do kajucnickeho stoja. Jej nahe telo v nom potom viselo a bezmyslienkovo sa hnalo v tom vrazdiacom stroji s dvoma kotucovymi pilami s plamenometmi miesto ruk za kazdym kacirom ktoreho dokazala vycitit.
Nahanali mi este vacsi strach ako vyznavaci temnych bohov a ich posluhovaci tam vonku. Preglgol som a radsej som im hladel priamo do oci. "Porucik?", spytala sa, najskor to bola sestra predstavena, pretoze na brneni mala vela zlatych ozdob, ake som na inych z tychto "svatic" nevidel. "Ako vam posluzim sestra predstavena?", povedal som a uklonil som sa, viac instinktivne ako vdaka vychove. Nemal som bohvieake vychovanie ale pred zenou z ktorej ide strach a respekt by sa uklonil hadam kazdy.
Zmerala si ma sivymi ocami, ktore boli take suche ako knihy v ktorych sa cely zivot prehrabavala. Vyzerala byt chora. Ale to bol kazdy este dobry mesiac pred invaziou. Ale na nej sa choroba prejavovala obzvlast vyrazne. "Ste porucik Ivan Gareskin?" "Som." "Tak potom su vsetky prislusnicky Adeptes Sororitas, rovnako ako aj gardisti co nasli v nasom chrame utocisko pod vasim velenim.", tento krat sa uklonila ona mne. Nikdy by som nebol povedal, ze budem mat tu cest velit prislusnickam svateho radu Imperatora. Chvilu som tam stal a vstrebaval novu informaciu.
"A aka je situacia?", vykoktal som zo seba, pri com som uplne zabudol na to, ze mam na hlave capicu a prehrabol som si vlasy. Ciapka mi padla z hlavy. Nebyt Davisa co ju zachytil tak by som sa musel sestre predstavenej otocit chrbtom a po tom som zrovna netuzil. Davis mi ciapku bez slova podal a ja som si ju nasadil spat na mastne vlasy.
"Situacia je taka, ze sme tu zabarikadovany a nevieme co je tam vonku. Dostalo sa vam velkej pocty a ja dufam, ze to co sa stalo bolo z rozrusenia a nie vasej hluposti.", sestra predstavena musela narazat na incident s capicou. Nieco v mojej hlave mi nasepkavalo, ze v tejto zmene velenia ma prsty inqizitor co ma tam dole vypocuval. Na chvilu ma napadlo, ze mi to hovori sam inqizitor, ale radsej som tu myslienku rychlo zahnal a sustredil sa na moje okolie.
V portalovom vstupe sa tycila hromada suti a zopar ostrelovacov. Vyliezol som k jednemu z nich a spytal sa ma situaciu. Jeho odpoved znela nejako takto: "Ty sviniari si tam rozlozili piknikovy stolik z kamenov a zvolali ludi. Ty co odmietali bol priviazany k noham stola. Vsetci si potom vyrezali take tri diery do hrude... fuj. Nemozeme po nich ani vystrelit, lebo by sa po nas rozbehli, nevedia, ze sme to prezili. Ale konecne ste tu a mozeme zautocit. Konecne prevrtam hlavu tomu svinarovi co dovliekol na oltar to dievca."
Viac som nepotreboval pocut. Kusky skladacky zacali do seba zapadat. Zradcom sa podarilo presne to coho sa inqizitor obaval. Chystali sa vypustit demona tak ako plukovnik predpovedal a ja som ho mal zabit tak ako Britva predpokladal.
Tam vonku nas cakali zmutovany marinaci, sfanatizovany dav civilov a kto vie co este. Budeme musiet odstrelit sutiny a zobrat ich utokom z prekvapenia.
Zisiel som dole a daval som dohromady veliaci tym. Ja, Davis, ktory si vymienal prve zazitky z boja s vojakmi co trcali pocely cas tu v ruinach katedraly, Hrdina ktory sa obdalec sparal v nose, Pandora ktora sa vrhla do osetrovania zraneni muzov a zien co to potrebovali ako sol. Ale kde je zase ten prekliaty Peter?
Napínavý príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
asi si precitam aj niektore predchadzajuce casti