Zavrel som vodu a presiel som si rukou po vykosenej hlave. Musim ist muzom prikladom, ved som serzant. Som serzant, som serzant, som serzant... Mam zodpovednost a tej sa musim drzat. Stlacil som cerveny gombik pri kohutiku a teply vzduch z vetrakov po obvode sprchoveho kutu ma vysusil.
Obliekol som si uniformu a nasadil baranicu. Pretiahol krcne svalstvo a vysiel zo sprch. Za dverami stal porucik. Zas som nanho pozeral jak hus na lietadlo. Teraz som si uz vsimol aj to, ze cierne vlasy nosil stale ulizane pevne pri lebke a hustymi fuzami sa snazil zakryt pridlhy predkus jeho chrupu. Postavil som sa do pozoru a zasalutoval som.
"Nieco som vam priniesol, ked som sem viedol nove posily.", zacal na mna len tak z brucha. "Pane?", povedal som zaskocene. V rukach mal bledomodru serpu, na ktorej bola polozena porucicka ciapka. "Pane?", spytal som sa ci to mysli vazne. "Ano, ja som bol po bitke tam vonku povyseny na plukovnika a momentalne som tu najvyssim veliacim dostojnikom. Stratili sme az privela dostojnikov a plukovnik co ma poveril tym prejavom na dvore ma za to uz vtedy povysil na kapitana. Teraz mate pod sebou dvadsatpat ludi a tomu sa hovori zodpovednost. rozumiete?" Polozil som ruku na ciapku a prehlasil som: "Prisaham, ze ich budem viest ako vlastnych synov." "Dobre, chodte teda vystriedat druhu catu." "Ano pane." Povedal som, pozrel mu do rozohnenych hnedych oci a odisiel som.
Chlapci a chlapi ma uz cakali v lozkovej izbe, so zbranami v rukach, len niektory si este robili na cizmach zamotky. Zobral som teda moju catu a vybral sa smerom k barikade. Vojaci co tam boli pred nami s vdacnymi usmevmi opustili svoje posty. Podavali sme si ukoristene boltery a pokracovali v zoskrabovani nesvatych symbolov.
Bolo ticho a kanon z titana v pravidelnych intervaloch rozdaval hrejive pozdravy. Obzeral som si v ruke jeden z tych bolterov. Bola to zbran tazsia ako laser a chybala jej elegancia, ale predsa vzbudzovala respekt svojou velkostou a palebnou silou.
Bola tu nuda a museli sme byt stale pripraveni na najhorsie. Pozeral som co robia jednotlivy ludia. Vacsina sa modlila aby nas neprekvapili, iny sa sparali v nosoch, dalsi si citali Povznasajucu prirucku, Britva zas cumel na ten svoj zakrvaveny zdrap. Zrazu som si vsimol ako jeden z vojakov vytahuje daky zlaty balicek. Otvori ho a zahodil alobal na zem vo vnutri bol suchar a platok soleneho masa. Uvedomil som si, ze mam hlad. Pomaly mi zacinalo aj skvrkat v bruchu. Podisiel som k vojakovi. "S kade mas to jedlo?" "Ked nas prisli pobudit, tak rozdavali. Kazdy dostal." No super, to som bol v sprche.
Vratil som sa ku krabici na ktorej som doteraz sedel a zas som pozeral do chodby pred sebou. Zrazu mi niekto poklepal na plece. "Pane vidim, ze ste hladny a ja som si dovolil zobrat vas pridel, ked ste tam neboli.", za mnou stal mlady vojak co mohol mat asi okolo patnast a podaval mi potravinovy balicek v zlatom alobale, s Imperialnou Orlicou vytlacenou na zlatom podklade. "Nech ta Imperator pozehna!", zaradoval som sa a prijal som ponukane jedlo. "Ako sa volas?" "Davis pane." "Pre teba som Ivan...", dalej som mu uz noc nepovedal, lebo som mal plne usta chlebu s platkom suseneho masa.
Ked clovek dvanast hodin neje, tak mu pripada vsetko ako lahodka.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Inak dobreee...