Vosiel som do lozkovej miestnosti. Este stale tu bola na zemi krv ale po mrtvych a zranenych tu uz nezostalo nic. V posteli co bola znicena sialencovym blaznenim som videl okolo dvanast dier po laseroch. Tito muzi su bez velenia strateny. Musim splnit rozkazy. Potiahol som jednu z prazdnych posteli do stredu miestnosti. Uz samotny rachot co som pri tom narobil vzbudil pozornost. Vyskocil som na postel a hvizdom spojenym so znamenim rukou som zvolal muzov.
"Vsetci ma pocuvajte! Podla novych rozkazov mame vyrazit bojovat." Jednohlasne brucanie sa sirilo miestnostou ktoru osvetlovali len sviecky. Ak tam bol dalsi zradca tak na mna kludne mohol mierit a ja by som si ho ani nevsimol. "Velenie nam posiela tieto cigary!" Tento raz ma prerusilo veselejsie brucanie ludi. "Kazdy dostane jednu. Ty co su narodeny vitazit si pri konecnom vitazstve so mnou zapalia!" Teraz uz muzi zneli doslova veselo. Tesili sa na tazky dym co ich tam hore po tvrdom boji mal cakat. Nik nemyslel na hrozy co tam budeme zazivat.
"Ptrebujem dvoch vyvolenych!", nik vsak nespravil ani o krok vpred. "Ty dvaja musia mat takticke myslenie, nesmu to byt zbabelci.", pripadal som si akoby som to hovoril tym stenam. "Ak si myslite, ze niekto kto stoji pri vas si zasluzi byt hrdinom, tak ho nominujte!" Z davu vysotili troch muzov.
Prvy mal tvrdy pohlad a siroke ramena. Dalsi sa svojimi zelenymi ocami stale obzeral za seba akoby chcel kazdu chvilu zdrhnut. Spoznal som v nom hrdinu co zarezal toho pobluznenca. Treti z nich bol maly a zavality. V tvari tlsty a neprijemny.
"Ty a ty!", ukazal som na svalovca a Napoleona. Hrdinu som tam nechal stat. "Odteraz ste serzantami, kedze sme prisli o troch muzov z tych co prezili prestrelku v chodbe, najdite si na osetrovni kazdy este jedneho.", podal som kazdemu desat cigar. Vystrel som sa a pohladom som presiel rady vojakov co na mna pozerali. Nikto sa ani nepohol. "Britva, Davis a Hrdina budu sucastou velenia. Serzanti si vas zvysnych rozdelia, pokym pojdem aj s mojim vyborom po dalsie rozkazy. Rozchod! A pripravte sa. Ked sa vratim vyrazame!"
Zoskocil som z postele a vyrazil som k mojmu lozku. Zdvihol som moju pusku a odopol som z nej remen za ktory som ju nosil prevesenu cez rameno. Pripol som remen na bolterovu pistol.
"Pane?", ozval sa hlas za mojim chrbtom. "Ano?" "Ako ste vedeili, ze sa volam Hrdina?" "Co prosim?" "No, ze sa volam Gabo Hrdina." Prekvapeny som na neho pozeral: "Tak mozno stastie predsa existuje!" Povedal som to nahlas a rozosmial som sa. Usmiaty som ho udrel priatelsky z boku po pleci. "Heh,", zasmial sa aj on. Potom na mna pozrel, neviem ci viac smutne alebo vtieravo, ale jednoznacne presvedcivo. "Nemam zbran,", povedal s nevinnym usmevom: "ta puska co ste do nej strelili, to bola moja a s tou dierou uz nechce fungovat." "Neboj.", povedal som s usklebkom a podal som mu moju pusku.
Vdacne ju odomna prevzal a postavil sa vedal Davisa a Britvu. Ked som siel okolo kyvol som na Petra hlavou. Zavrel oci a mykol aj on svojou. Niesol to tazko. Tazko ale statocne.
Vykrocil som smerom k tmavemu spojovaciemu tunelu. Za mnou zneli kroky troch parov tazkych topanok.
Dorazili sme na osetrovnu. Zamaval som rukou na jednu zo sestier co prechadzala medzi zranenymi a zmrzacenymi. Ako prichadzala blizsie a blizsie spoznal som v nej sestru co sa o nas starala a dala nam ciste uniformy. "S cim pomozem?", opytala sa prijemnym hlasom, ktory znel v kontraste s tym vsetkym co nas tam cakalo ako teply caj pocas metelice. "Kde najdem vrchnu sestru Pandoru?" Sestre presiel pohlad na Petra a zostala v soku. "Nie...", povedala potichu.
Spoza zavesov v strede osetrovne vysla Pandora. Mladej sestre vypadla z ruk zelezna tacka s liekmi na tlmenie bolesti. Kovove ryncanie sa ozyvalo v mojej hlave a aj celej osetrovni. Umelohmotne krabicky a nadoby skackali po podlahe. Pandora sa naklonila spat za zaves a nieco povedala. Nic som jej nerozumel lebo mi este stale zvonilo v usiach.
K mladej sestre prisla Pandora este s jednou sestrou. "Neboj, pod Milka ti pomoze. Pomstime ju." Druha sestra odviedla tu mladu a zostala tu s nami len Pandora. "Mal si stastie chlapce. Okrem teba dostali protezy uz len piati. Potom nam dosli.", v jej tmavohnedych ociach sa zracil smutok z neschopnosti pomoct zranenym. "Podte do mojej kancelarii, tam preberieme vsetko co bude treba.", povedala a zaviedla nas do jednej z tmavych uliciek.
Zrazu v tme jej kroky ustali. Vsetci sme zastavili. Pandora s niecim chvilu sramotila, par krat som pocul skrtanie kresadla a o chvilu nas zalialo svetlo plamenu zo zapalovaca. Jej ruky zahalene v zaschnutej krvi pacientov v svetle zapalovaca a sviecok co s nim zapalovala, vyzerali ako z cokolady. Co by som dal za take jednoduche potesenie aku v tychto casoch bola tablicka sladkej cokolady.
Zapalila styri sviece na rohoch jej stola a presla k umyvadlu na stene jej malej kancelarie. Riedena krv, ako cervena voda sekala dolu odtokom. Ale voda nebolo to co ma zaujimalo. Aspon na chvilu, pokym sa umyvala, som dovolil mojmu oku nech si ulahodi na jej pritazlivych krivkach.
Vrzganie kohutiku ma upozornilo a ja som vedel, ze je cas moj pohlad odtrhnut aj od tej trochy potesenia co sa mi naskytol. "Tak co vam lezi na srdci porucik?", spytala sa a presla k velkemu zeleznemu registru za stolom. "Prosim hovorte mi Ivan, nemam rad tituly, pokym niesu nevyhnutne.", odpovedal som volne. Zobrala to na vedomie ale nic nepovedala. Len na mna upierala svoj pohlad cez okuliare co mala na nose.
"Takze, budem potrebovat tvoju pomoc. Prisli nam rozkazy na podporenie katedraly a vraj dobre poznas plany budovy.", citil som sa byt nervoznym. Nebol som azda dostatocne presvedcivy? Alebo to, ze nemam v sebe autoritu nebola len moja predstava ale realita? Tento myslieknkovy pochod mi vsak Pandora stihla prerusit skor ako som mohol prist k sebadehonestujucemu zaveru. "Na porucika mas zvlastny pristup.", povedala s usmevom. "Vacsina z vas sa iba zenie za svojim cielom a nedba pritom na inych od ktorych ten uspech zalezi. Ja mam mozno vyrazeny zub a uderene lytko, ale on ma dyku v cele.", usmievala sa a hovorila to ako stary vtip co opakovala uz tisic krat. "Neboj Ivan, pomozem ti.", pridala k svojej reci a uderila do registru rukou.
Spodny suflik registru sa vysunul a niesto desiatok kartotek v nom bola stara kozena taska. Na taske bol vypaleny hruby kriz. "Pojdem tam s vami. Strielat viem a tu uz nemozem pre nikoho nic spravit." Bol som zaskoceny priaznivym vyvojom situacie. Ako som na nu pozeral, napadla ma jedna otazka: "Nebude ti zima?" "Mam tu uniformu do zimneho prostredia, takze nie. Chod pre svojich muzov a v dvojrade ma cakajte na osetrovni.", az teraz som si uvedomil ze chodby medzi miestnostami su siroke len pre troch ludi. Zasalutoval som a vybral som sa smerom k mojim muzom. Bol cas ich dat do laty a cakat na Pandorine vedenie.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
schizofrenik
5. 6.júna 2008 00:00
celkom zaujímavý príbeh hoc som nečítal to pred tým nejako ma to dostalo do deja
5
Huraaa som sef dufam ze v dalsej casti si ma nezabil lebo uvidis
a dufam ze mam laseeeer nie blbu brokovnicuuu
a dufam ze mam laseeeer nie blbu brokovnicuuu
Napíš svoj komentár