Pustil som nohu z plynu a ako vanok pohyboval sprachnivenou travou, moje auto zastavovalo. Jednou rukou som drzal volant a druhou som instinktivne smatral po kalasnikove. Uchopil som ho do ruky, ale neboli v nom naboje.
Auto sa zastavilo a ja som bol pred obhorenymi pozostatkami tej kruhovej zbrane. Tycila sa vysoko nad mojou hlavou a slnko sa odrazalo od obuchanych obruci. Zbran a jej transport boli obuchane a rozhradnute, zostali tam iba cierne trupy a vsetko co niekedy malo daku hodnotu uz bolo prec.
Tak ked uz som tam stal a motor mi priadol ako male maca, som otvoril skrinku pred sedadlom spolujazdca, z ktorej sa vysypalo nespocet nabojov. No nie, zeby boli nespocitatelne, len sa mi nechcelo. Chytil som jeden z gulonetnych nabojovych pasov a zastrcil ho do rozsireneho otvoru. Nastastie zapadol presne. Natiahol som zbran a vystupil z auta.
Asfaltova casta sa mi pod nohami rozchadzala, akoby bola uplne rozpalena, ale pritom mohlo byt tak nejak dvadsat stupnov nad nulou. Asi by som sa toho nemal moc chytat. Ale ked uz som tu tak sa aspon pozrem, ci nieco nenajdem.
Prehltol som horku slinu a vykrocil opatrne vpred. Asfalt bol doslova ako nocna namraza na okne, ktora sa pri vasom dotyku rozpusti. Nelepil sa na podrazky, ale zostavali v nom moje stopy.
Postupne som presiel vsetkych pat vozidiel rozpadavajuceho sa konvoja, ale nikde som nenasiel nic co by uz nenahlodal zub casu alebo ludska ruka tak aby mi to este bolo k uzitku. Tak som iba vratil poistku na svoje miesto a sadol spat do auta.
Samopal som polozil spat na sedacku a z priehradky medzi sedadlami som vylovil nahodne CDcko. Vlozil ho do autoradia a pridal hlasitost. Rock you like a huricane od Scorpions mi hucala v usiach a krajina cez ktoru som sa rutil postupne menila svoju tvarnost, ale jedna vec sa na nej nezmenila. Stale bola pusta a jedina vec co z nej vystupovala boli vyschnute stromy s hnedym listim alebo ihlicim. Elektricke stlpy sa valali po niekdajsich poliach a dedinam som sa radsej vyhybal, pretoze v nich mohlo byt naozaj vselico.
Zrazu som uz iba neuhanal krajinou plnou krehkych rastlin a tecuceho asfaltu, ale vsetko tu bolo zahalene pieskom. Bol to biely piesok, z ktoreho stupala para. Zastavil som stroj a na svojom tele som citil znacne ochladenie. Rychlo som si prehodil kabat co som si vzal z garaze. Z jeho vnutorneho vrecka som vytiahol flasticku v ktorej by mal byt tekuty jod. Nevedel som ci mi to moze ublizit, ale je to lepsie ako sa nechranit, pretoze ani srnky netusa co to sem v skutocnosti padlo.
Takto provizorne vystrojeny som pokracoval v ceste. Cim som bol blyzsie k cielu tym, tu bolo viac piesku. Nastastie som vsak mal na tvari satku a okuliare. Stromov stale ubudalo, ale obcas sa daky nasiel. Bol vzdy cely pokruteny a kypel zelenou. Radsej som sa k nim nepriblizoval.
Zrazu som v dialke uvidel Kamzik. Alebo skor to co z neho zostalo. Hruba konstukcia ohlodana vetrom a s odlomenym vrcholom sa tycila nad pieskovym hrobom niekdajsieho hlavneho mesta. Bratislavu som sice nikdy nemal rad, ale takyto osud si nezasluzila. Z puste ladoveho piesku sa dvihali iba budovy vyssie ako tri poschodia. A aj to mnoho krat iba ako hole konstrukcie, ktore z vnutra niekto kompletne vybielil, alebo v nich horeli ohne ako sa v nich niekto ukryval.
Na niektorych miestach sa este z dun dvihali mosty a dialnice. Pripominalo mi to Gigerove obrazym kde zo zeme vychadzali kosti a chrbtice, popripade pohlavne udy.
Zastavil som a nadychol som sa prekvapivo vlhkeho vzduchu ktory tu bol.
"Fuj... Uz iba najst tu prekliatu dedinu..."
Povedal som si pre seba a rozhodol som sa, ze najrozumnejsie bude skusit pozriet moj niekdajsi byt, v ktorom by este mohol teoreticky byt srot z mojho pocitaca.
Ked som dorazil k ruine domu kde som kedysi byval, nebolo z nej viac ako styri steny bez strechy a na stvrtom poschodi ktore teraz bolo prizemim, bola diera v stene veduca rovno pred zarubnu dveri do mojho prechodneho bydliska minulosti. Vosiel som dnu.
Kuchyna bola iba prazdnou miestnostou, v ktorej sa kopil ladovy piesok, ktory kompletne zakryval kuchynsku linku a z tejto hromady vycnievali iba obschnute skrinky.
Pomaly, akoby som sa bal, ze co mozem najst som otvoril dvere do spolocnej izby. Skrine sa valali po izbe zanesenej pieskom, ktory zakrival aj kostru mojej niekdajsej postele, z ktorej niekto zobral madrac.
Pri stole sa v piesku stale krcila krabica mojho pocitacu. Vyhrabal som ju, otocil a zistil, ze bola uplne prazdna. No nevadi. Pustil som ju tam kde som stal a pomaly som odisiel spat k Rubinu.
Kam teraz? Najlepsie budem vidiet asi od Dunaju, pomyslel som si a vyrazil ludoprazdnymi ulicami. Oci mi neustale preblyskovali a kontrolovali kazdy zakrutu, pretoze ak musi niekto koli dakym mutantom postavit elektricky plot, tak musia byt naozaj nebezpecny.
Na Americkom namesti po mne vybehla svorka psov, ale nastastie za mnou nestacili utekat. Ani som si poriadne neuvedomil co boli vlastne zac, ale uz som bol na nabrezi. Spomalil som a za jazdy som sa rozhliadal, ci niekde nezahliadnem nieco co by pripominalo obyvanu osadu so studnou.
Na mieste kde zo zasypaneho Dunaja vytrcalo UFO som zastavil a vypol motor. Vysadol som, ponatahoval som sa, zlozil okuliare a pretrel si unavene oci... To bola ulava. Spod sedacky som vytiahol dalekohlad a cez plece som si prehodil popruh kalachu. Usudil som, ze z ufa budem mat dobry vyhlad. Obzrel som sa, ci tu nie je niekto vdaka komu by som moho ist potom domov pesi a uvidel som Bratislavsky hrad, ktory bol cely zahaleny v nestabilnej dune z ktorej stale ubudalo, alebo k nej pribudalo.
Kusok dakej som videl Dom Svateho Martina z ktoreho sa k nebu tycili iba obhorene tramy. Nemal som ani ponatia co mohlo sposobit take velke skody, ale nechcel som to radsej ani vediet.
Odvratil som moj pohlad a vykrocil som k UFU, ktore teraz vyzeralo, akoby pristalo. Kracal som a pritom sa neustale obzeral, ci nieco nezazrem.
Vtom vsak moje ktory zastavili vykriky z druheho brehu Dunaja.
"Heeeeej! Co ti jebe chlapeeeee?"
Na druhom brehu stala postava zahalena ako arab a na ociach sa jej leskol dalekohlad, ktorym ma pozoroval. Nezostavalo mi nic ine iba sa ho spytat preco.
"Preco?"
"No lebo su tie piesky asi pohyblive, neeee?"
Tento prizvuk mi teda naozaj nechybal.
"Dakujem! Nevis nahodou de tu je najblizsie studna?"
"To musis ist tade naspak, ale ja som o tom iba pocul!"
"Jasne! Dikes!"
Dalej som si toho chlapa nevsimal. Pozrel som sa dole a uvidel, ze asi krok predomnou uz boli piesky zltsie.
Otocil som sa a siel smerom k autu, nasadol som, nastartoval a odisiel. Presiel som celu Blavu krizom krazom, ale nikde nic nebolo. Vsade iba ruiny a piesok. Ocividne o tom iba pocul a nikdy tam nebol. Nevedel som kam mam ist a tak ma napadali najroznejsie miesta kde sa to rozpadalo este aj predtym.
Tunel pod hradom bol zasypany, Devin sa rozpadal uz predtym, cez kopce by som sa daleko nedostal a rieka ma tiez blokovala. Nemohol som sa riadit ani len telegrafickym kablom, pretoze ten sa tu stratil niekde pod pieskom.
Ale pri tom Devine by to teoreticky mohlo byt... Tak som sa tam vybral. Vsetko tu bolo zmenene na nepoznanie. Presiel som prirodnou zakrutou, ktoru vytvorila duna stvorena ludskou zbranou... Takze az taka prirodna nebola. Som pred sebou uvidel plot natiahnuty na betonovych koloch. Nasiel som to!
Studna 47 bol komplex z jednoduchych a narychlo postavenych halovitych domov, ktorym dominovala jedna velka hala pripominajuca sklad, natrety nabielo. Pri hlavnej brane stali styria straznici, s gumenymi rukavicami, podomacky vyrobenymi brneniami a s mecmi za pasmi. Tvare mali zahalene satkami. Ich velitel mal cervenu satku a modre oci, pokym ostatny mali na hlavach modre satky a krvou podliate oci.
Zastavil som pred branou, naklonil sa dozadu a ukazal im jednu z baterii co som priniesol. Straznik zamaval niekomu vo vnutri a kapitan ku mne pristupil a lepsie sa pozrel ci ich nechcem iba oklamat. Ked videl, ze vsetko je v poriadku, ustupil a mne sa naskytol pohlad na rad scernalych mrtvol pripecenych na plote.
Kapitan si vsimol mojho zhnusenia nad tym co som videl a tak mi rukou pokynul aby som iba len vosiel s autom dovnutra.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár