Som záhrada. Záhrada kvetín, ktoré som zbierala a zalievala celý svoj život. Nie som iba záhrada ruží, ani tulipánov, narcisov či pivónií. Som záhrada plná rôznych kvetín a rastlín. Každý z kvetov, ktoré v sebe mám, patrí niekomu, kto mi daroval kúsok seba. V minulosti, v prítomnosti a na tie, ktoré prídu v budúcnosti, mám veľa miesta. Nemám koniec, ba dokonca ani začiatok. Môj začiatok neexistuje. Nebol tam prvý kvet, ktorým som sa začala.
Nečakám ani na to, že ma niekto bude zalievať. Robím to sama. Som záhrada, pretože ma tak stvorili. Ležím v nej, v samej sebe a vždy si privoniavam ku kvetom. Niekedy sa chcem dotknúť ruží, aj keď ma zrania. Inokedy sa chcem nadýchnuť z byliniek. Čerpám tu svoju inšpiráciu a líham si do trávy, ktorú som vysiala. Oberám čerešne a kôstky pohadzujem okolo seba, aby sa zakorenili. Aby sa znova zrodili, kde len chcú. V mojej záhrade nemajú rastliny svoj koniec. Sú večné. Niektoré kvitnú iba maličkú chvíľu a potom spia. Niektoré sa nemenia. Sú stále rovnaké, neopúšťajú ma na pol roka.
Som melancholik. Nemusím svoju záhradu nikdy opustiť. Na chvíľu sa občas vzdialim, ale vždy sa tam vrátim. Každý deň. Aspoň nakuknúť. Dať vodu kvetom, ktoré si ju nepýtajú, ale ja ich nedokážem nechať umrieť. Nemôžu umrieť. Sú mojou inšpiráciou. Mojou radosťou a mojou bolesťou. Vlastne bolesť je tá, ktorá ma živí. Ktorá živí moju kreativitu. Prečo je to tak? Neviem. Vždy som chcela, aby ma inšpirovalo šťastie. Ale na šťastí je čosi tak čisté, že z toho nemôžem stvoriť dielo, ktoré v sebe nesie mňa.
Pretože ja nie som šťastie. Som záhrada. Záhrada kvetín, ktoré som zasadila, aby ma nikdy neopustili. Pretože ľudia odídu, ale v mojej záhrade ostanú živí a môžem sa z nich nadýchnuť. A práve to je šťastie pre mňa. Záhrada, v ktorej vánok rozhýbe stromy, kríky, kvety a trávu, ale nikdy ich neodveje.
Občas vo mne prší. Občas búrka s vetrom zláme vetvy a rozhádže hlinu. Ale po každej z búrok vyjde slnko, ktoré dá kvetom znova nádej. Nádej, že si do nej môžem ísť znova ľahnúť a vrásť do trávy. Schovať sa v nej.
V tej záhrade hrá melódia. Vždy iná. Niekedy tichá, inokedy hlasná. Je farebná, ale v noci čierna. Nikdy v nej nie je chladno. Dokonca ani keď je zasnežená. Lebo ja som sneh. Ja som noc a ja som deň. Nestvorila som sa sama. Stvorili ma ľudia, s ktorými sa spojil môj chodník do nej. Občas iba na krátko, iné sú dlhé ako moje bytie. S niektorými sme sa stretli iba na križovatke a s niektorými sa môj chodník pretol viackrát. Ale vždy mi dali kus seba, ktorý som si zasadila v mojej záhrade. A ostane tam navždy.
Som sebec? Možno. Ale v mojej záhrade som iba človek, ktorý potrebuje rozjímať. Myslieť a mysľou tvoriť. Tvoriť niečo, čo je realitou iba v mojej záhrade.
Nehovorím im „buď kvetom“. Neprosím ich o to, aby v mojej záhrade mohli rásť. Vezmem si to. Možno je to sebecké, ale pre mňa je to ten najkrajší dar. Môcť sa vrátiť do záhrady, kde je moja myseľ realitou.
Som záhrada.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tequila
27. 6.júna 2023 16:49
hoci melancholikov nemam rad, musim uznat, ze je to celkom fajn napisane
Napíš svoj komentár