Pokiaľ ste niekedy čítali moje blogy, tak budete rozumieť nadväznosti v tomto texte. V podstate je najjednoduchšie začať tým, že do cca 15 roku života si toho pamätám žalostne málo. Iba zopár vecí, udalostí, zábleskov, ale v podstate je ten čas žitia pre mňa neznámy. A vtedy som ich spoznala. Dvoch najmilších ľudí v mojom živote. Dvoch mne najbližších a najdôležitejších. Pre úplnosť a zároveň neodhalenie identity ich budem volať M a J. Boli sme nerozlučná trojica. Zo začiatku boli však veci trocha inak, pretože v tej dobre som s J tvorila pár približne 2 roky. Ale nepredstavujte si pod tým nič vážne, bola to teenagerská láska. Ale stále sme boli spolu. Každý deň my dvaja a M. Bola to moja najlepšia priateľka. Práve od stretnutia s nimi si začínam vybavovať postupne spomienky. Je to neuveriteľné, akoby sa nimi začala moja existencia, tak veľmi dôležití pre mňa boli. Boli sme na pol outsideri, na pol celkom populárni ľudia. Pretože J bol známy, ale ja a M sme boli trochu iné, než ostatní. Musím byť k sebe úprimná. Myslím, že som ich milovala oboch. Nikdy som to takto nevyslovila, nepovedala, ale je to fakt. Milovala som ich nie ako priateľov, ale bola to skutočná láska. S J sme sa po dvoch rokoch rozišli a neviem, či sme sa prestali baviť ihneď, alebo sme ešte chvíľu udržiavali kontakt (pre info, bolo to 10 rokov naspäť, dnes mám 25, takže si to už tak úplne nepamätám), ale začala som vtedy pociťovať, že sa mi vzďaľujú. A zrazu som zistila, že trávia spolu stále viac a viac času. Vtedy som si myslela, že žiarlim, ale v skutočnosti ma trápilo, že som ich stratila. Cítila som tak veľkú zradu... Nikdy mi v skutočnosti nešlo o to, či budú spolu, ale že som ich stratila a myslím, že mi vtedy asi prišlo vhodné to maskovať za žiarlivosť... A vtedy to prišlo. Pretrhli so mnou kontakt.
Rok dlhý ako celá dekáda a navonok som sa snažila hnevať sa na nich, ale v skutočnosti som prežívala obrovský smútok. Zradu. Tak neskutočne mi chýbali, že som ich hľadala v každom človeku. Všade kam som prišla, v každej knihe, na každej párty, na každej prechádzke, v každej piesni...
Počas toho roka som zistila, že spolu začali chodiť. Mala som asi 16 alebo 17, je to na človeka veľa, keďže som vyšla z prostredia z akého som vyšla. Mala som množstvo iných priateľov, vlastne som bola celkom populárna, ale to nebolo to, kto som v skutočnosti bola. Neviem, koľko z mojich priateľov bolo naozaj skutočných. Neviem, ten rok je hmlistý.
Po nejakom čase sa naše cesty znova spojili a ja som videla, ako sa ľúbia. Nežiarlila som, nehnevala som sa, bola som šťastná, že sú znova v mojom živote. Vedela som, že máme byť spolu a bolo jedno akým spôsobom. Videla som, že k sebe patria a vo mne už nerástla žiadna zášť. Jednoducho to tak malo byť. Znova sme spolu prežili množstvo rokov, vlastne až do súčasnosti to boli moji najlepší priatelia na celom svete. Okrem zopár mojich priateľov, ktorých vieme spočítať na jednej ruke a okrem môjho drahého to boli dvaja ľudia, s ktorými som vžy mohla byť sama sebou. A keď vravím sama sebou, je to diametrálne odlišná osoba od tej, ktorou som v bežné dni. Oni boli vždy sami sebou, kamkoľvek šli. Teda, primárne aspoň M. To, kým som bola, keď som bola s nimi bola skutočná Nina. Moji "comfort people". Každý sme žili svoje životy, ale vždy sme sa stretli a všetko bolo skvelé. Posledné 2 roky som však cítila zo strany M malinko badateľný útlm. Avšak nič prevratné, je to uzavretejšia osoba a občas môžem byť aj "too much" pre niektorých ľudí, tak som to vždy brala pozitívne, však predsa sme už starší, nevydržíme žiť do východu slnka, haha. A predsa len, aj záujmy sa s vekom menia, možno už sme nemali toľko spoločného ako počas dospievania, ale stále bolo "o čom", len v inom POV.
Minulý rok sa zasnúbili v podobnom čase, ako som ja zoštátnicovala. Raz a navždy som po 19 rokoch konečne doštudovala, ale ich zásnuby ma potešili 100x viac. Bolo to ako nová kapitola.
Pred 3 mesiacmi sa vzali. Krátko predtým sme sedeli v ich izbe a spoločne ma požiadali, či ich na svadbe zosobášim (na oko pre hostí, zobrali sa úradne o deň skôr). Povedali mi, že by chceli, aby som ten text čítala ja, pretože som človek, ktorého poznajú obaja súčasne najdlhšie a vždy sme si boli najbližší. Dosť som si poplakala, predsa len je to niečo, čo sa vás ľudia neopýtajú každý deň. Samozrejme, že som súhlasila a svadba bola nádherná, všetko dopadlo skvele a hneď po sobáši bolo citeľné, že z nás všetkých opadol stres z príprav.
O necelé 2 týždne sme šli na kratšiu spoločnú dovolenku. Veľmi som sa tešila, bolo to v nádhernej Talianskej vile. Ale nálada bola akási off... Chápem, že každý má iné preferencie, ale toto bolo naozaj niečo, na čo som nebola zvyknutá. M sa so mnou rozprávala iba občas, akoby sme boli také priemerné obyčajné známe. Všetci boli tak nejako "na ihlách". Nerozumela som tomu, pýtala som sa či sa niečo deje, ale nič nič. Vravím si, že to môže byť obdobie, to je predsa normálne. Z dovolenky sme sa vrátili a zrazu sa kontakt prerušil. Nevideli sme sa ani jediný krát. Ani sme si nepísali. Moje pocity boli rôzne. Zmätok, troch hnevu, smútok, otázniky. Snívalo sa mi s nimi nespočetné množstvo krát. A tak som sa rozhodla jej pred pár dňami napísať, či som urobila niečo, o čom neviem...
V skratke som dostala odpoveď, že teraz nemajú najlepšie obdobie, že sa nič nestalo, ale nejakom prirodzene má dojem, že sa naše cesty rozišli. Iná predstava o trávení času, iná úroveň toho, s akou vážnosťou berieme veci.. Bola som zmätená, vôbec som to takto vážne nevnímala. Vraj už nemajú energiu. Vraj preferujú iné veci, nie kluby (my s partnerom chodíme do klubov reálne tak 4x za rok), triezvejšie večery (ja ani partner nepijeme, prispôsobovali sme sa v tom ich strane, keďže oni si radi spríjemňovali spoločný večer nejakým alkoholom, čiže sme reálne pili skoro iba s nimi). Vraj som spontánna a oni majú radšej plány a keď vedia do čoho idú...
Neviem čo si mám myslieť. Je náročné sa so mnou priateliť po toľkých spoločných rokoch? Najprv odo mňa chcú, aby som ich zosobášila a o 3 mesiace dostanem túto odpoveď? Čo sa zmenilo? Neviem. Nedokážem to pochopiť. Rozumiem, keď sa takéto veci udejú prirodzene z oboch strán, ale nie takto. S nimi sa všetko začalo. Ja. To som im povedala aj vo svojom príhovore. Že nimi som začala ja a že všetkým želám, aby mali v živote niekoho ako sú M a J. A teraz ich nemám ani ja. Nedokážem si to vysvetliť. J mi už ani neodpísal, iba M.
Som pre ľudí okolo mňa "až príliš"?...
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
Ja by som si to vysvetlil asi tak, že tieto veci s tebou spravili tak trochu možno pre teba, nie pre nich. Možno cítili potrebu sa nejak poďakovať, alebo nejaký dlh voči tebe. Ak to tak je, tieto veci nevydržia donekonečna, všetci máme len obmedzené množstvo času a energie na rodinu, priateľov, kolegov... Oni možno prišli na tej dovolenke k záveru, že tú energiu už viac nemajú.
25-30 je akurát vek kedy sa staré kamarátstva a vzťahy často začínajú lámať, pretože každý si v tomto období zariaďuje svoj vlastný život a nachádza nové kontakty, ktoré mu doň budú pasovať.
Len môj názor samozrejme, podľa toho ako životy vnímam ja. Tiež som v poslednom čase prerušil veľa dlhodobých kontaktov, buď z vlastnej iniciatívy, alebo aj nie a keď to bolo z tej vlastnej, tak je to presne z toho dôvodu, že nevládzem tých ľudí už mať v živote, pretože k nim viažu veci, ktoré sa sám snažím vytesniť z hlavy.
25-30 je akurát vek kedy sa staré kamarátstva a vzťahy často začínajú lámať, pretože každý si v tomto období zariaďuje svoj vlastný život a nachádza nové kontakty, ktoré mu doň budú pasovať.
Len môj názor samozrejme, podľa toho ako životy vnímam ja. Tiež som v poslednom čase prerušil veľa dlhodobých kontaktov, buď z vlastnej iniciatívy, alebo aj nie a keď to bolo z tej vlastnej, tak je to presne z toho dôvodu, že nevládzem tých ľudí už mať v živote, pretože k nim viažu veci, ktoré sa sám snažím vytesniť z hlavy.
@tequila v podstate ma ani tak neopustil, neviem ci som to nejako iniciovala ja. Domnievam sa, ze sme si dali nejaku prestavku a potom sme sa uz asi nedokazali dat dokopy. A nasledne v tom obdobi potom pridiel utlm. Uz pocas vztahu sa so mnou nechceli velmi hravat (teda J, hravali sme LoLko) teraz tomu uz rozumiem. Chapem, ze mali byt spolu a naozaj som k nim nemala krivdu. Ale teraz neviem…
Celkom ma vsak zaujala teoria, ktoru tu napisal Teal. Mozno je to pravda. Mozno to urobili pre mna z lutosti… to je vlastne este horsie preboha..
Celkom ma vsak zaujala teoria, ktoru tu napisal Teal. Mozno je to pravda. Mozno to urobili pre mna z lutosti… to je vlastne este horsie preboha..
@teal Rozumiem. Aj ja som za posledné roky vlastne nechala ísť množstvo, množstvo priateľstiev. Nie iba z vlastnej iniciatívy a vlastne som to nikdy nikomu nepovedala. Odišlo to samo. Ale nikdy to nebolo s niekým, ako boli oni... Vždy som si myslela, že som veľký extrovert.. Ale čím som staršia, tým viac zisťujem, že som introvert a iba som to bravúrne maskovala.. M bola vždy introvertná, J zase extrovertný. Ja som možno (bola) niekde medzi.. neviem.
Čím viac si čítam tvoj komentár, tým viac mám dojem, že to tak asi bolo. Čo to má znamenať? Táto ich ľútosť/poďakovanie... Asi som pre nich bola príliš.. Ale po toľkých rokoch..
Dáva to zmyslel. Dáva to kurva veľký zmysel...
Ale asi sa na to musím dívať pozitívne. Poslednú dobu som sa mala naozaj skvele. Super. Posledný rok asi? Neviem, možno sa mýlim. A nevedela som tvoriť. Stagnovala som. Pretože neviem tvoriť, keď sa mám dobre, keď som šťastná. Nič, vôbec nič sa so mnou nedeje. Moja kreativita nemá so šťastí spoločné vôbec nič. Tak aspoň toto je pozitívne, že budem v stave, z ktorého možno čerpať.
Takže vlastne je to výhra? ............
Čím viac si čítam tvoj komentár, tým viac mám dojem, že to tak asi bolo. Čo to má znamenať? Táto ich ľútosť/poďakovanie... Asi som pre nich bola príliš.. Ale po toľkých rokoch..
Dáva to zmyslel. Dáva to kurva veľký zmysel...
Ale asi sa na to musím dívať pozitívne. Poslednú dobu som sa mala naozaj skvele. Super. Posledný rok asi? Neviem, možno sa mýlim. A nevedela som tvoriť. Stagnovala som. Pretože neviem tvoriť, keď sa mám dobre, keď som šťastná. Nič, vôbec nič sa so mnou nedeje. Moja kreativita nemá so šťastí spoločné vôbec nič. Tak aspoň toto je pozitívne, že budem v stave, z ktorého možno čerpať.
Takže vlastne je to výhra? ............
Neviem, nie všetko musí niečo znamenať. Život je a beží a v rámci toho sa stávajú kadejaké veci. Niekedy niekto sklame nás, inokedy my sklameme niekoho. Pre teba môže byť kamarátstvo niečo dôležitejšie ako pre niekoho iného. Niekto toho môže mať proste príliš veľa, niekto má v živote aktuálne také okolnosti, že mu nezostáva energia na staré kamarátstva. Podľa mňa sa proste chceli zachovať správne, nevyškrtnúť ťa len tak zo života ale možno to bola len vec morálky a nie reálnej potreby, mať ťa.
Ja som sa napríklad s niekým veľmi pohádal a prestal som sa kvôli tomu stretávať s celou partiou ľudí, ktorí boli naše spoločné kontakty. Ľudia, ktorí mi nič nespravili a mám na nich iba dobre spomienky. Ale nemohol som, pretože sa mi spájali s človekom, ktorého už žiadnym spôsobom vo svojom živote. Poznali sme sa od 7, ale to pre mňa dnes už nič neznamená. Občas nevládzeš a tvoja bolesť/hnev/pocit krivdy/vina sa prenáša aj na ďalšie osoby, ktoré s tým prakticky nič nemajú, ale teoreticky sú súčasť toho celého.
Ja mám takú skúsenosť, že tvoriť je jednoduchšie vtedy, keď nás niečo bolí. Vtedy chceme toho najviac povedať, ale nie všetko je vhodné hovoriť iným a teda hľadáme spôsoby, ako zo seba dostať pocity skrz nejakú kreatívnu činnosť. To čo píšeš mi teda práveže dáva veľký zmysel. Kreativita podľa mňa ide ruka v ruke s tvojim šťastím.
Ja som sa napríklad s niekým veľmi pohádal a prestal som sa kvôli tomu stretávať s celou partiou ľudí, ktorí boli naše spoločné kontakty. Ľudia, ktorí mi nič nespravili a mám na nich iba dobre spomienky. Ale nemohol som, pretože sa mi spájali s človekom, ktorého už žiadnym spôsobom vo svojom živote. Poznali sme sa od 7, ale to pre mňa dnes už nič neznamená. Občas nevládzeš a tvoja bolesť/hnev/pocit krivdy/vina sa prenáša aj na ďalšie osoby, ktoré s tým prakticky nič nemajú, ale teoreticky sú súčasť toho celého.
Ja mám takú skúsenosť, že tvoriť je jednoduchšie vtedy, keď nás niečo bolí. Vtedy chceme toho najviac povedať, ale nie všetko je vhodné hovoriť iným a teda hľadáme spôsoby, ako zo seba dostať pocity skrz nejakú kreatívnu činnosť. To čo píšeš mi teda práveže dáva veľký zmysel. Kreativita podľa mňa ide ruka v ruke s tvojim šťastím.
Oh, a tá posledná otázka... ako sa to vezme. Ak sa na to dokážeš pozerať objektívne tak aj áno, pretože môžeš uzavrieť kapitolu života menom J a N s tým, že ty si nič zlé pravdepodobne nespravila.
Lenže človek vníma svoj život subjektívne, zo svojho vnútra a je úplne fér rovnako cítiť smútok alebo hnev a ja by som zároveň určite cítil oboje.
Lenže človek vníma svoj život subjektívne, zo svojho vnútra a je úplne fér rovnako cítiť smútok alebo hnev a ja by som zároveň určite cítil oboje.
Neviem prečo komentujem po takom dlhom čase ale. Nemyslím si že si na nich príliš. Podľa mňa ich svadbou začala jedna kapitola a skončila druhá. Začatím ich spoločného života skončilo vaše priateľstvo. Možno to brali ako rozlúčku s tebou - to že si ich "zosobášila". Možno mali výčitky. Ja by som ich mala keby chodím s ex najlepšej kamarátky. A tak sa to radšej rozhodli takto veľkolepo ukončiť
Napíš svoj komentár
preco s tebou ale zrazu prerusili kontakt, to netusim. nepoznam teba ani ich, ani som nebol na tej dovolenke. sudiac len z toho, co pises ty, je to uplne divne. tiez by som bol zmateny