Domek

Dnes som znova počúvala túto nádhernú skladbu a dnes som v nej znova počula niečo iné. Pri tom texte, čo som pripla pod video, v druhej polovici tej skladby, som si zrazu spomenula na celé tie roky, kedy som len prežívala a v podstate som mala dojem, že sa stále blížim ku dňu, kedy sa “sprovodím” z tohto života. To bola vlastne moja najsilnejšia motivácia, keď sa zamyslím. Do všetkého som šla s tým, že veď je to jedno, aj tak už tu dlho nebudem, iba to musím dovtedy vydržať. Sranda, že toho pocitu som sa zbavila len tak necelé 3 roky dozadu. A začal tak 15 rokov dozadu. Vždy keď som sa dostala do stresu, do záchvatu, do úzkostí, vypla som, počúvala som hudbu (ak som mala na čom) a predstavovala som si svet bez seba. Ako by sa ľuďom uľavilo, keby tu nie som. Kurva, vlastne som ani nemyslela tak na seba a ako sa uľaví mne, ale zase len na ostatných. A možno som si chcela predstaviť, ako by si to uvedomili? Neviem. Ale 15 rokov neprítomnosti sa na človeku odrazia. Je to boj dnes ostať prítomná. Keď som medzi inými ľuďmi, mám pocit, že sa na seba iba hrám, ale nie je vo mne nič. Nič čo by som im mohla dať. Ale dnes si vravím, že sme tu iba pár rokov a nakoniec možno nie je zlý nápad tu len tak existovať a zabávať sa. občas stále myslím na to, na čo kedysi, ale hneď si uvedomím, že sa nemusím už nikoho a ničoho báť. Je to super pocit.