Spôsobila som ti veľa starostí a trápení. A akoby nestačilo. Ubližujem, podrážam, prekvapujem. . .
Ja viem mami, že ty si ma takto nevychovala. Viem, že si chcela, aby som ti rástla pre radosť. Chcela si sa tešiť z mojich úspechov, chcela si byť hrdá a pyšná na svoje obe slečny.
Miesto úspechov som sypala starosti, problémy, stále niečo nové. Sklamala som, trápila som. Týždeň čo týždeň. deň, čo deň. Nevnímajúc smutný pohľad tvojich očí upretý do neznáma, ani tvoju bezmocnosť, bezradnosť.
... A mrzí ma, že som zlyhala. Ako dcéra, ako sestra. Viem, že hej. Ale čo na tom zmení pár písmen. Pár viet... Po toľkých prázdnych.
Viem, ľutujem neskoro. Som zo seba, aj z toho celého smutná tak isto, ako ty.
Z toho, že som sa nevedela správať normálne. Z toho, ako som si k tebe zrazu vedela dovoliť hocičo. Z modrín, na tvojich rukách .. Z toho, že som sa nesnažila viac. Z toho že kvôli mne, nenašli sme si k sebe cestu ani v období, keď sme mali len jedna druhú.
Chcela by som vymazať všetko to škaredé. Všetko zlé.
Chcela by som v našich pamätiach zachovať len najkrajšie spomienky.
Spoločné pečenie, varenie, zimné pudingové večery, nočné rozhovory, chvíle bohaté na smiech... A takto s tebou prežiť všetok ten drahocenný čas, ktorým som mrhala akoby neutekal dosť rýchlo. Každá z nás má viac tých horších spomienok. A to je také smutné.
Vraj mamina láska je tá najviac nekonečná. Mama miluje, ako nikto iný. Bezhranične, bez výhrad. Láska naveky. Koľko krát som ťa dohnala k slovám "nenávidím ťa" ..?
... Rozdupala a zničila som tak silný cit... Dá sa odpustiť? Odpustím si niekedy? Odpustíš mi niekedy?. Nie.
Neskutočne som vďačná za sestru. Že aspoň tá sa podarila. Že aspoň z nej si mala radosť. Že ona toľko neublížila. Cez to všetko, že bola aj kríza, bola ti oporou, spomínam, že aj záchrancom. Úcta, pochopenie, úprimnosť, vyspelosť... Proste ona. Tvoje dievčatko. Šikovná, rozumná, rozvážna. . .
...tlačia sa mi slzy do očí, pri spomienke na malú "koty" , ako ste sa bláznili, jašili, rehotali, bavili. . . Inokedy riešili vážne veci, ťahali z depky jedna druhú... Mali ste ukážkový vzťah maminy a dcéry.
Videla som to.
Každý to videl.
Ako je to už dávno. . . Ubehlo dosť času. Zmenilo sa dosť vecí. Zmenilo sa takmer všetko. Len ja, stále tá nepodarená, nemožná, bambavá...Chodiaca katastrofa.
Chodiace zlo. To, čím som vždy bola.
..Snáď všetko by som dala za to, vrátiť sa v čase o takých 10 rokov. A žiť odznovu. Nespraviť tie isté chyby, podrazy, viac neublížiť. Nie mame.
Nik by nespočítal, koľko krát si mi už dohovárala. Koľko krát si dala šancu. A vždy bola "posledná". Odpustila si, verila si, dúfala si, že raz sa zmením. Tak veľmi si chcela. A ja nie. Teraz je to tak nejak opačne.
Až dnes viem, že to všetko si somnou myslela dobre. Aj vtedy, keď som nemohla nocovať ďaleko od domu. Aj to, keď som nemohla zostať vonku tak dlho, ako "oni".
Chápem aj tvoje zákazy tykajúce sa Rada.
Bála si sao mňa. Tak silno, ako sa o mňa nik nebojí a a nebude báť.
Veď kto iný by ma chránil.
Každý zákaz, či príkaz mi išiel na nervy. Všetko, čo som sama nechcela. Teraz mi tvoj zdvihnutý prst chýba. A tvoje objatia ešte viac. Presne viem, aká rada som bola, keď si ma objala, jednou rukou hladkaka po vlasoch a s takým tvojim tichučkým a pokojným hlasom rozprávala si mi všetko, čo som potrebovala počuť.
Liečila si moju dušu, riešila problémy.
Pamätám aj na tú detskú radosť, keď si s nami hrávala človeče, alebo pexeso. Alebo, keď si prijala pozvanie na čaj z tej milej čajovej súpravy z plastu.
... Púšťala si nám na kazeťáku detské pesničky od Petra Nagyho.
... A nedá sa nespomenúť tvoju schopnosť prekvapiť, zároveň šokovať. Stačilo ísť na dvor. Na záhradu. Obtrhať ten pekný orgován a po návrate bola izba celkom na nespoznanie.
...Väčší šok sme prekonávali po prebudení, v komplet presťahovanej izbe.
... Tiež si sa postarala o tie najčarovnejšie Vianoce, aké môže dieťa zažiť.
... Tešiť sa viac na to, kedy zažneme svetielka na stromčeku, ako na kopy darčekov od Ježiška, cítiť tú atmosféru... Vďaka Tebe sme nebrali Vianoce, ako väčšina našich rovesníkov.
... Mami. Ty nie. Ty si nemáš čo vyčítať, ani ja nemám najmenšie právo na to, aby som ti niečo vytkla. Už to nikdy neurobím. Už to vidím inak.
... Chyba je vo mne. Čisto len vo mne. Ja už to viem.
Tvoja snaha. Tvoja šikovnosť. Tvoj čas. Tvoja spoľahlivosť, zodpovednosť, všetko, čo si obetovala rodine.
... Nikdy nám nič nechýbalo. Bravúrne si zvládala starať sa o deti, muža, domácnosť a ešte aj chodiť do roboty. Hoci si bola mladunká, ľúbila si nás, všetkých troch, a rodinu by si nevymenila za možnosť chodiť na diskotéky a flámy.
... Hľadím len na seba, tak to bolo vždy. Sebecká, slepá a neschopná priznať si chyby, prijať fakt, že za všetko čo sa mi deje, si môžem ja sama. Nik iný. Ale ja.
Lebo vždy mi to bolo ľahšie, hľadať chybu hlavne v tebe, zo všetkého viniť teba, pokutovať samú seba, nehľadiac na všetko, čoho si sa vzdala, čo si pre mňa spravila.
... Dnes, spomenula som si na to, čo zvykneš opakovať mne, aj segre. To o tej ľútosti a výčitkách. Úcte k rodičom. A mala si pravdu. A ľutujem, už teraz. Vlastne.. Až teraz. Po toľkých ránach. Po tom všetkom, čo som ti spôsobila.
Údery pod pás, ľahostajnosť, žiadny rešpekt, neskôr už žiadna úcta.
A je mi ľúto, mami.
Nemám deti, preto len z časti si viem predstaviť, ako si sa musela cítiť po toľkých zradách a sklamaniach, od vlastného dieťaťa.
Po 18tich rokoch, konečne som si uvedomila, koľko si sa vytrápila len kým som prišla na svet. Koľko si sa trápila potom. Keď som len revala, nenechala ti ani chvíľu času pre seba. A ani veľa času na spánok.
... Koľko síl a energie ti vzali dve malé deti, muž, a vlastne všetko, čo si musela. Chcela. Zvládla.
A len čo sa ti dalo, začala si znovu pracovať. A všetko pre nás dve-pre Vaše deti. . . Pre všetkých. Pre rodinu. Pre našu domácnosť, pre naše šťastie, pre spokojnosť každého člena.
... A neskôr, problémy v škôlke.
O pár rokov neskôr, aj problémy v škole. Vonku, doma, všade naokolo. Stála som ťa kopu nervov. A všetkého si mala vyše hlavy. Koľko si si vytrpela s mojim otcom. A hovorila si si, že už nevládzeš. Nechceš. Všetko si znášala. Kvôli rodine Kvôli mne. Kvôli nám.
Dávala si zo seba maximum, každý jeden deň. No tvár ti aj tak zdobil úsmev.
... Nemala si mladosť. Mala si nás.
... A keby viem ako, keby smiem.. K tomu môjmu krížu, zoberiem na seba aj tvoj. A naložím si viac.
Oveľa viac.
A ešte viac.
Nech sa trápim tak, ako si sa trápila ty, kvôli mne. Nech sa trápim viac. Lebo ty si si nezaslúžila.
Ja áno.
Trasú sa mi ruky, keď ti toto píšem, ako by som ti to mohla povedať? Nájsť tie správne slová, vyjadriť všetky pocity, a nezačať plakať, keď to nedokážem ani teraz. Miešajú sa vo mne stovky emócií, myšlienok, všetko je to také neznáme.
Neviem, či chápeš, či dokážeš chápať, ani to neviem, či som sa vyjadrila aspoň trochu zrozumiteľne, ale mami, jedno viem isto... To, že ťa veľmi ľúbim, že pre mňa znamenáš veľmi veľa a chcem ti to dokazovať a pripomínať každý jeden deň. . . Budem dúfať, že raz mi budeš vedieť moje otrasné správanie odpustiť. Lebo je mi fakt ťažko, keď sa pozerám do tých dní. . .
Proste..
Konečne! ... Konečne viem pochopiť, aj to, aká pevná vie byť láska dcéry k mame.
Snáď ti dokážem vrátiť, všetko to, čo si mi dala Ty.
Keď raz budem mať deti, chcela by som byť takou maminou, ako si ty. Chcela by som, aby mali také detstvo, aké sme mali my. Chcela by som im dať toľko pekných spomienok, zážitkov...
Kiežby boli chápavejšie, rozumnejšie, vnímavejšie a citlivejšie ako sme boli my.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
niky nie je neskoro...
začni dnes a tvoja duša najde pokoj
Nech ťa žehná všemohúci Boh Otec i Syn i Duch svätý.
Amen †