Rozprávali sme sa o niečom.... o blbostiach. A ja som si nevšímal ako sa tvoj pohľad mení. Po chvíli keď si prestala rozprávať lebo ty rozprávaš stále, som si všimol. Plakala si.
- Milujem ťa. (zašepkala) Poznám páry ktoré sa milujú a vidíš na nich že sa milujú. Dotýkajú sa jeden druhého sú k sebe pozorní a milí. Aj v spoločnosti si dokážu prejavovať svoju lásku tak že sa to nedá nevšimnúť.
Ostala si ticho a ja som myslel, že mi to začneš vyčítať. že príde ALE a bude to v prdeli.... Tak som sa k tebe inštinktívne (zo skúseností viem že muž nikdy nevie prečo ženy plačú, ale pohladením nič nepokazíš) natiahol ruku a chcel ťa utešiť.
- Nie! (okríkla ho) Nerob lebo to nedopoviem....
Aha ja som zabudol že ty nie si štandardná verzia ženy
- My takí nie sme. Ostatní naši kamaráti by povedali že máme "zvláštny vzťah" lebo neukazujeme svoju lásku navonok. Občas sa hádame. Občas sa neskutočne trápime. A častejšie ako občas premýšľam nad tým že niekde existuje lepšia žena ako ja ktorá ma o nejaký čas vystrieda.
Neznášam tieto tvoje reči. Prídu mi úplne zbytočné a nelogické.
- Ale... Milujem ťa. Poznáš veľa ciest ako mi ublížiť, ale .... milujem ťa. Chcem byť s tebou a dní keď nie sme spolu.... mi chýbaš veľmi. Milujem ťa tak čisto a tak jasne. Viem, že nie sme ideálny pár, možno sa k sebe vôbec ani nehodíme a možnože ty to tak necítiš ale milujem ťa.
Objal som ťa.
- Kedy to máš dostať?
- Teraz niekedy.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár