"Mama mi občas o vás rozprávala. O výletoch čo ste si spolu robili a o tých všetkých šibnutých veciach čo ste vymýšľali. "
"Ano..." zasmial som sa "... Vaša matka bola veľmi neštandartný typ človeka."
Chvíľu som uvažoval či sa to spýtať. Možno o mne a o Kláre vie. A možno jej Klára povedala niečo čo by túto záhadu pre mňa vyriešilo.
"Ste ženatý?"
"Mmmm... Nie. Kým som bol mladý tlačil som pred sebou kariéru namiesto kočíka. A keď som si uvedomil, že som zostarol, zrazu už nebolo s kým ten kočík tlačiť. " usmial som sa. "...viete Lucia... Mám niečo na srdci. Ja a Klára sme kedysi spolu zažili niečo pekné a ostalo medzi nami pár nevyriešených vecí. Chcel som sa spýtať či vaša matka... O mne niečo... Rozumiete nie?"
Sklopila zrak. "Ja a môj brat sme mali krásne detstvo. Naši sa nám snažili dať všetko to, čo si mysleli, že potrebujeme. No čím som bola staršia, začala som si všímať veci ktoré dieťa nevidí. Raz, bolo to už po tom čo mamu diagnostikovali, ležala v posteli. Bolo to také lenivé, sychravé ráno. Uvarila som kakao, ľahla som si k nej a zabalili sme sa spolu do deky. V dome nebol nikto. Iba my dve. Začala mi o vás rozprávať a potom začala rozprávať o smrti. Bola to ako spoveď. Chvíľami plakala a potom sa zase smiala keď si spomenula na niečo veselé. Myslím, že vás ľúbila aj keď to asi nikdy nepovedala nahlas. Neviem či ste chcel počuť zrovna toto."
Moje telo sa vyprázdnilo. Zrazu som cítil takú trpkú chuť vnútri. Žiaľ a smútok. Ako veľmi som bol hlúpy. Oproti mne by sedela moja dcéra, keby sa v nejakom bode svojho života rozhodnem ist doľava a nie opačne.
Lucia sa pozrela na hodinky a zdvihla obočie. "Musím ísť. " ... Z tašky vytiahla obálku. "V ten večer keď umierala mi dala toto. V prípade, že by ste sa ozvali."
"Ďakujem."
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár