,,Vďaka nepokojom na Východe a to v Iraku a tak podobne sa tohtoročné OKO nebude tiahnuť tak ako kedysi. Nebude zatáčať až do Ázie a tým pádom sa skracuje trasa.“ Nitro mi začína vysvetľovať novú trasu. Ešte stále sa na mňa trošku hnevá, že jazdím aj za Zviera, ale upokojuje hot o, že aj jeho meno bude žiariť, ak sa mi bude dariť. Nechápem, kde všetci berú tú istotu, že sa dostanem dosť vysoko v tabuľke víťazov. Naozaj to nechápem. ,,Organizátori vsadili na adrenalín. Preteky budú dosť o hubu. Najmä to množstvo fízlov, pretože sa rozhodli poviesť trasu cez mnoho významných a veľkých miest, ak nie priamo cez nich. Ale ty to zvládneš. Vyzlečieš si tričko a keďže chodíš na ostro nebude v tom problém“ jeho úškrn hovorí za všetko. „Jasné Nitro, a keď si ho budem vyzliekať pred tými policajtmi, dám ti dopredu vedieť. Je mi ľúto, že vo veku 20-tich rokov si ešte nevidel ženskú hruď.“ Za chrbtom mi vybuchol hlboký a dosť sexi smiech. „To si mu ale dala.“ Nereagujem, len môj slabý úškrn dá vedieť, že som to počula a idem kadeľahšie. Pri tomto chalanovi, čo chalanovi, mužovi si nie som istá ničím a už vôbec nie sama sebou. Niečo sa od Valentína zmenilo. Vlastne, veľa sa toho zmenilo. Spolužiaci v škole vedia, že ja a on..., že ja a autá... Fajn nechajme to tak, zmenilo sa toho mnoho a hotovo! „Cica, chceš vedieť tú trasu alebo...“ kričí za mnou Nitro. „Nevolaj ju cica, nie je žiadna mačka!!!“ zasiahne Zviera a to už ja sedím na zemi a rehotám sa ako blázon. Tí dvaja na mňa nechápavo hľadia s pohľadom, ktorí vraví: Ona sa zbláznila či čo? Ja som len mávla rukou, že toto som ešte nedávno vravela ja, no teraz mi to vôbec nevadí, veď čo by som si bez Nitra počala? Cica patrí k Nitrovi a Nitro patrí ku mne.. Zvykla som si. OK, treba sa ukľudniť a zistiť tú trasu, aby som sa mohla pripraviť. Tok mojich myšlienok však bol kruto prerušený. Z vonku sa ozval krik a buchot. Dvere na dielni sa rozleteli a dnu vpadli. Dočerta mafia. Leo stojí bezbranne vo dverách, ruky nad hlavou a prosbou v očiach. „Sorry, nemohli sme ich zastaviť.“ Nitro na začiatku s hubou do korán, no teraz už s hasákom v ruke, ako keby ich všetkých premohol len s ním sa rozkročmo postavil a zazeral na prišelcov. Zahrialo ma pri srdci. Správny to chlap! Netvor nasadil na tvár kamennú masku. Odkedy prestal nosiť tú svoju koženú masku nemal na tvári taký výraz, ako teraz. S hrozbou v hlase vyzval Bossa nech vypadne. „Nemáš tu čo robiť!“ stojí si za svojím. „Ale mám, a ty sa do toho nestaraj. Neprišiel som za tebou, ale za ňou. Tak ustúp z cesty!“ a ukazuje na mňa. Keby som tohto muža dosť nepoznala, v živote by som si nepomyslela, že mu pomaly ťahá na 60- tku. Vstávam zo zeme a na tvár nasadzujem tú kamennú masku , ktorú som obkukala od Netvora. „ Máte nejaký problém s autami?“ pýtam sa Bossa, hoci viem, že jeho odpoveď bude záporná. Hrať sa na hlúpučkú nie je vôbec ťažké. Ťažšie je niekam sa vypracovať a niečo vedieť a dokázať. „Nie“ odpoveď je záporná, čo som aj čakala. „Tak ako Vám môžem pomôcť?“ „Ježiš , Mária, nevykaj mi a som tu kvôli pretekom“ vybuchne a ja len mierne nadvihnem obočie. „Ste odo mňa dosť starší a budem Vám vykať. Nepotykali sme si a ohľadom OKA už som, ako to povedať, no predaná alebo zadaná, zoberte to ako chcete.“ „Bol som za tebou skôr , teda moji ľudia boli a ty si neodmietla!“ „Áno, no ani neprijala!“ hnev už rezonuje aj v mojom hlase. „Nemienim jazdiť za niekoho, kto predáva také svinstvo, ako Vy. Keď si len predstavím, akú moc by ste získali mojím dobrým umiestnením, čo vôbec nie je reálne, ale aj tak. Nielen na Slovensku by ste sa stali dosť silným a uznávaným bossom mafie a ja nemienim podporovať niekoho, kto rúca život mnohým ľuďom. Jasné?!“ Keď som zbadala mihnúť sa v jeho očiach bolesť, ako na povel som zmĺkla. Zvláštne. „Nešlo mi o to . Je mi to ľúto, že si to vzala takto. Ja som ti chcel splniť sen, nie upevniť svoje postavenie. A pre pokoj tvojej duše, už nepredávam to svinstvo, vlastne už nerobím nič nekalé. Vzdal som sa všetkého, pretože som prišiel na to, že pre mňa to najdrahšie nemám. Veľa šťastia v pretekoch.“ otočil sa a odchádza. Ja ešte stále v ohromení rozmýšľam nad tým, čo som počula. Vo dverách sa ešte otočil a kývol na pozdrav Nitrovi a Netvorovi a ja som mu tiež kývla a povedala: „Ďakujem, tati“ Po starcovej tvári sa mihol tieň a on ešte raz kývol, otočil sa a odišiel. Za ním celá jeho banda s búchačkami. Leo stál a zízal na nás. „Cica, ty si mu povedala tati!“ vyvalí na mňa Nitro a pomaly už jačí „to si ako myslela? Veď ty nemáš rodičov! Kruci holka, čo to znamená?!“ teraz už ziape. Mne až teraz dochádza, že som sa prekecla. Pozerám bezbranne na nich a Zviera to ešte priklincuje: “Takže sirota, áno?“ na to sa mi obráti chrbtom. Bože, nie! „Ja vám to vysvetlím, prosím chalani neodchádzajte!“ no márne, už boli pri dverách a Leo už utekal všetkým povedať, čo sa stalo. Nitro sa ešte otočil a : „Trasa je na stole v obálke. Ja však končím. Musíš si nájsť niekoho iného namiesto mňa.“ a obidvaja odchádzajú. Bolí, bolí, strašne to bolí. Tak takto sa človek cíti, keď vlastnou hlúposťou a nedôverou príde o svojich najlepších priateľov.
Celý zvyšok dňa sa mi všetci vyhýbali. Už každý vedel, že som dcéra Bossa. To ich však ani tak neštvalo a neranilo ako to, že som im to nepovedala. Mysleli si, že ako priatelia by sme mali byť úprimní. Berú to ako zradu a pritom ja som sa len hanbila...Možno mi raz prepáčia. Oni boli predsa moja rodina a ja som im neverila.


No za tri dni sa ich postoj voči mne vôbec nezmenil. V ten večer som si sadla na posteľ a konečne otvorila obálku s trasou OKA. Akosi som sa však už nedokázala tešiť. Chýbali mi ľudia okolo a už som po OKU netúžila tak, ako po tom, aby sme boli všetci priatelia, ako predtým. Čo by som mala z toho, ak by som vyhrala, keď by som sa nemala s kým tešiť? Rozmýšľam nad tým, či vôbec budem mať na čom jazdiť. Nitro mi asi KRASKU už nedá a moja DRACOOLKA, môj tátoš, leží niekde na šrotovisku. Nikam nejdem. Už som sa rozhodla. Vstala som, obliekla a do tašky nahádzala najpotrebnejšie veci. Spod postele som vytiahla moje zásoby. Nie je toho veľa, ale od hladu neumriem. Trebalo by nejaký list na rozlúčku. To je menší problém, ale ja už niečo vypotím.

AHOJTE!

Ja neviem, čo tu mám napísať, ale jedno viem, že sa chcem rozlúčiť s ľuďmi, ktorí mi boli rodinou a ja ich zo srdca ľúbim. Je mi však ľúto, že som sa im „nepriznala“ a mojou jedinou výhovorkou je, že som sa hanbila. Kto už by chcel otca, ktorí je mafián a bol schopný odkopnúť svoju jedinú dcéru preto, lebo ona mohla za smrť ženy, ktorú miloval. Ale či už dieťa môže za to, že sa narodí a jeho matka pôrod neprežije? Všetko čo viem, vďačím vám. Všetky krásne aj boľavé chvíle som prežila s vami. Vy ste boli, a pre mňa v srdci ostanete rodina. Preto sa vám ospravedlňujem, že som vám neverila a ublížila, hoci určite nie naschvál. Spomínajte na mňa len v dobrom .

S rozlúčkou na perách
Dracoolka


List som položila na posteľ a vykradla sa do tmy. A teraz kam?

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár