........................................................................................
Zobudila som sa skoro ráno vo svojej izbe. V celom sídle rodiny Malfoyovcov panovalo ticha, ostatní obyvatelia stále spali. Obliekla som si župan a po špičkách zišla dolu schodmi do haly. Stačilo jediné mávnutie prútikom a v kozube sa rozhorel príjemný oheň, schúlila som sa do kresla a zahľadela sa do plameňov. Úplne som stratila pojem o čase, vynárali sa mi spomienky na posledné udalosti, ktoré zmenili môj život.
Žila som štrnásť rokov v muklovskom sirotinci, v spoločnosti ľudí, ktorých som nenávidela a ktorí ma nechápali. Až rokmi som si vybudovala rešpekt, báli sa ma ostatné deti aj opatrovateľky, v mojej blízkosti sa stávali nevysvetliteľné záhady. Vedela som, že dokážem niečo, o čom iní ani nechyrujú, hýbala som predmetmi bez dotyku, len silou svojej mysle, dokázala som ubližovať ľudom aj zvieratám. Vždy som cítila, že som výnimočná, že tam vonku je svet do ktorého patrím, ľudia ktorí ma nebudú odsudozvať. Až kým za mnou neprišiel pred rokom muž, s mierne šialeným výrazom, strniskom na tvári, oblečený v čiernom. Začal mi rozprávať o mojom otcovi, najmocnejšom čarodejníkovy na svete, ktorý sa vrátil po rokoch k moci a hľadá ma. Niečo mi hovorilo, že to nie je rozprávka, konečne som pochopila súvislosti, ktoré mi doteraz nikto nevysvetlil. Spoznala som po rokoch svojho otca, lorda Voldemorta a jeho ľudí. Teraz spolu bývame u jeho verných pomocníkov Malfoyovcov, kde ma učí čiernu mágiu, obranu a ako sa mám brániť. Chcem dohnať všetko zameškané, učiť sa od otca a získať miesto po jeho boku, aby na mňa raz mohol byť právom hrdý.
"Dabria?" začula som za chrbtom tichý hlas.
"Draco, koľko je hodín? Prečo ešte nespíš?" otočila som sa k nemu a spomienky zahnala do úzadia.
"Nedokážem spať, stále musím myslieť na dnešné zasadnutie." priznal sa.
"Chápem, otec zvolal všetkých smrťožrútov, posledné dni nerobil nič iné, len plánoval. Dnes nám prezradí celú operáciu."
Sedeli sme spolu a počúvali praskania dreva, až kým nezišla dolu Narcissa, Dracova mama.
"Draco? Čo tu robíš?" podišla ku kreslám a vtedy si všimla aj mňa. "Slečna Dabria, p-prepáčte... nevšimla som si vás." Rozpačito sa ospravedlnila a sklopila pohľad, keď som sa na ňu pozrela.
"To je v poriadku Narcissa, rozkáš škriatkom, nech prichystajú raňajky. Otec neznáša keď musí čakať."
"Samozrejme, pani moja, hneď to bude."
Pousmiala som sa nad tým, ako sa ku mne správajú. S úctou, akú prejavovali otcovi, vedeli, že raz preberiem jeho miesto a budem im rozkazovať.
Odišla som sa do izby pripraviť na raňajky, keď za mnou prišiel otec.
"Si pripravená na večer?"
"Áno otec," prikývla som "neviem sa dočkať kedy nám prezradíš, čo zamýšľaš."
Chladne sa usmial a obaja sme spolu zišli dolu na raňajky.
Hodinu pred zasadnutím smrťožrútov som sa pripravovala vo svojej izbe. Vybrala som si dlhé čierne šaty, v predu vyšívané a vysoké topánky. Moje čierne vlasy boli prirodzene vlnité, učesala som ich a nechala voľne visieť, v svetle sa krásne leskli a kontrastovali s mojou bledou pokožkou. Zelené oči som si jemne zvýraznila a po poslednom pohľade do zrkadla som sa otočila k dverám.
Stál v nich Draco, oblečený v tmavosivou obleku, prehliadal si ma a potom si odkašľal.
"Si... nádherná."
"Ďakujem."
Draco bol jediný, s ktorým som sa rozprávala ako s priateľom, mala som pocit, že ma dokáže najlepšie pochopiť a napriek tomu, že mi mal podľa otcových slov slúžiť, ja som ho vnímala ako blízku osobu. Mohla som sa naňho obrátiť s prosbou o pomoc, vypočul si ma a poradil. Ale pre otca bol len jedným z mnohých.
Za dlhým stolom už sedeli všetci, s Dracom sme prišli ako poslední. Otec mi ponukol rukou, aby som si sadla po jeho pravici a Draco sa usadil medzi rodičov.
"Dovoľte, aby som zvolal dnešne zasadnutie, na ktorom vám predostriem svoj plán. Na konci školského roka síce Harry Potter zázrakom vyviazol bez ujmy na zdraví, ale tohto roku k nemu plánujem preniknúť bližšie, ako doposiaľ. Som znova pri moci, stvorený z jeho krvi a to nás spojilo ešte viac. Tento rok prenikneme na Ministerstvo Mágie aj s jeho pomocou a získam niečo, čo mi pomôže pochopiť ako pred trinástimi rokmi prežil a tiež, prečo toľkokrát vyviazol živý."
Všetci si zašali šepkať a v očiach sa im zračila nedočkavosť.
Otec bol Harrym Potterom posadnutý a vedela som, že by spravil čokoľvek, len aby ho dokázal zabiť. Nechápal ako ho mohol poraziť obyčajný chlapec, ako môže mať dieťa toľko šťastia a takú mocnú ochranu.
"V tomto mi pomôže moja dcéra. Dabria."
Prebrala som sa zo zamyslenia a dychtivo som sa pozrela na otca. "Samozrejme, môj pane. Aká bude moja úloha?"
"Tento rok pôjdeš s mladým Dracom na Rokfort. Prinútiš Pottera, aby sa mi otvoril, urobíš jeho myseľ zraniteľnejšou a oddelíš ho od priateľov. Potom už bude ľahké, prinútiť ho doniesť mi to, čo potrebujem."
...................................................................................
Ak sa vám niečo nepozdáva, alebo ste našli chyby, dajte mi vedieť.
A komentujte, čo si o tom myslíte, prosím
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár