Neskúšaj ma skrotiť

...A tak prehrabnem si vlasy a zatvorím oči. Nechám vetru hladiť moju tvár, áno vietor, hlaď ma...
Padol na mňa tieň a ja otváram oči a s výčitkov na perách chcem vidieť kto prekazil moju krásnu chvíľu...(Vietor už pravdaže odvial preč.)

Tak budeš tu ešte dlho stáť? Sadni si veda mňa a necloň mi. Pozeráš sa na mňa a chceš niečo povedať. Vidím to, veď predsa striedavo sa dívaš na mňa a otváraš ústa naprázdno. Vidím tvoje utrpenie ale nepomôžem ti.
Dotýkaš sa mojej ruky. Vietor býval citivejší, ale ten je dávno preč(možno teraz hladí telo inej ženy dychtivej po dotyku?).
Pretensionálne sa na teba pozerám, ale ty vieš, že to je len súčasť mojej hry. Hry na mačku a myš, hádky a udobrovanie, bozky a facky - hry na lásku. Váhavo podchádzaš a objímaš mi boky,áno, tie krásne ženské boky, tie sú moje...a tie ruky...tie sú už tvoje. A predsa sme spolu.

Čerstvý vzduch mi už nepomáha. Prechádzam sa po izbe. Všetko je tu iné, iné steny, iný nábytok, iné bozky a iné dotyky. Len TY si ten istý.
Sadnem si do kresla, ktorého operadlá ma objímajú ako silné ramená. Nech to budú tvoje ramená.
Ale ty stále stojíš pri okne, opieraš sa o parapet a...váhaš.
Zaťahuješ záclony.
,,Radka?"
,,Áno."

A možno neskôr premýšľajúc,
či to chyba bola a či nie,
ty zaspávaš,
no ja však nie.

Zabolia ma tvoje slová,
zabolia ma kvety čo mi dávaš,
a ticho sledujem,
ako preč odo mňa kráčaš...a pritom blízko mňa tak spíš.

Obloha modrá žmurká na mňa potmehúdsky,
tak ako vtedy keď si mi slnko zaclonil
a ja som ťa chcela odohnať sťa otravnú muchu...

MŇA si ty nikdy neskrotil,
lebo žena neskrotná neskrotnou sa rodí,
umiera,
a ty...
Ty si bol len ďalšie zviera,
s ktorým som žila,
dávalu mu všetko,
ale predsa ho využila.


,,Prečo tam maľuješ tie záclony?´´ pýta sa ma deduško keď spolu maľujeme dedinské domčeky uňho na verande, ,, žiadne tam nie sú...´´
,,Ale sú dedko, ale sú..."

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu