To sú slová, ktoré som chcel vždy napísať, nie prežiť.
Namaľovaný úsmev sa uškŕňa nad namaľovanou slzou...
A niekde tam za kopcom napadne more snehu, no tu ani smietka.
Diktátor všetkých pocitov káže jasne a zreteľne, len miestami mu nerozumieť...
Hviezdy sveta sa skrývajú za všetkými tými mrakmi včerajšej hmly mesta.
Všetci smútia a radujú sa zároveň...z maličkostí, z kostí v malíčku.
Ich zabúdacie schopnosti sú nanajvýš impozantné, vaše veličenstvo, nežijeme predsa ako stádo slonov...
Ja sa snažím pohnúť jedným okom do Číny a druhým krúžiť každé tri sekundy v protismere hodinových ručičiek...
No keď sa všetko zastaví, díva sa na mňa zo zrkadla...priateľ môj, s namaľovanou slzou a večným falošným úsmevom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
brokenidea
15. 4.apríla 2009 01:03
prečítala som to 17 krát,nie pre nezrozumitelnost,ale číre sebectvo.....tažko sa s ním žije,však?......... odkopnút tak bezbolestne seba...
2
ja som to tiez precital 17 krat ale nie preto ze by som to nepochopil ale aj tak som to nepochopil
Napíš svoj komentár