Ľahnem si s bolesťou späť do postele, pozerám do stropu a rozmýšľam. Takto pred dvoma rokmi som maturovala. Nie, že by šlo o niečo dôležité, ale ironicky som na deň detí skladala skúšku dospelosti. Teraz po dvoch rokoch skladám ďalšiu skúšku.
Nahováram si, že to bude v poriadku. Ale nebude. Viem to. Nejakým podivným spôsobom to cítim. Po pár minútach prichádza sestra a sanitári, ľahnem si na posteľ na kolečkách a vezú ma na sálu. Chvíľu pozerám do veľkej okrúhlej lampy, ktorú ešte nerozsvietili. Do žíl mi tečie anestetikum. Zaspávam.
Zobúdzam sa na šok, že sa mi nedá nadýchnuť. Ešte som intubovaná. Upokoja ma, dýcham sama a opäť zaspávam. Budím sa po druhý krát. Som na nejakej izbe ktorú nepoznám, som tu sama, je mi zle. Chce sa mi zvracať a cítim neskutočnú bolesť. Vedela som, že to mala byť laparoskopia, nemyslela som si že to bude bolieť až tak a premýšľala som, že pokiaľ tá žena, ktorá bola na izbe so mnou a operovali ju už ráno a mala tiež len laparoskopiu, prečo je inde ako ja. Resp. prečo som inde ako ona. Tiež ma mohli dať späť na izbu na ktorej som bola doteraz. Dochádza mi to. Niečo sa muselo zvrtnúť. Slzy od bolesti a vyčerpania mi tečú po tvári a zaspávam. Budí ma sestra, ktorá mi prišla vymeniť infúziu a dostávam niečo od bolesti. Takto to ide až do ďalšieho rána.
Budí ma lekárka. "To, že ste boli operovaná, to viete?" kývem hlavou, akoby som to mohla nevedieť? Som v nemocnici od pondelka a včera ma viezli na sálu, takže dnes musí byť piatok. "Vy ste mali plánovanú operáciu 13.6? Vybratie cysty z vaječníku, 8,5 centimetra, laparoskop?" Opäť mi nezostáva nič iné ako pokývať hlavou, pretože rozprávať sa mi nejako nedá, len chrapčím a chrčím. "Prijali sme vás v pondelok kvôli bolestiam v podbrušku?" Tretie pokývanie. Na čo sa ma to pýta? Všetko to má v papieroch a pokiaľ ju to nudí až tak moc, ako jej to počuť z hlasu, mala by rozmýšľať nad iným zamestnaním.
"Takže slečna, ide o toto, bola som pri vašej operácií a skúsili sme to laparoskopom, bohužiaľ zápal na ktorý sme mali podozrenie sa potvrdil. Hnisalo to a boli tam zrasty vajcovodov, vaječníkov a čriev, takže sme museli pokračovať normálnou cestou a museli sme vám odoperovať vajcovody a kus vaječníkov. Súhlas ste nám podpísala a síce vás primár uisťoval, že k tomu nedojde... Bohužiaľ. To znamená, že ak budete chcieť byť niekedy tehotná, prídete k nám na kliniku a niečo s tým spravíme. Vaše vaječníky ale nefungujú a už nikdy nebudú. Teda produkujú, ale nefunkčne. Momentálne plnia len hormonálnu funkciu."
Po tomto zdĺhavom a náročnom monológu sa zvrtla na päte a odišla z miestnosti, následovaná sestrou a nejakými medikmi, ktorí si vymieňali nechápajúce pohľady. Myslela som, že lekárka bude mať také to niečo v sebe, také to ľudské a ženské, že to podá jemnejšie a s trochu menej znudeným výrazom na tvári.
Cítila som ako mi stekajú slzy po tvári. Ďalšie a zároveň jedny z prvých. Jeden by až neveril, na čo všetko potrebuje človek brušné svaly. Boľavo sa plače keď vás bolí brucho viac ako po najbolestivejšej svalovici.
To bolo pred 11-timi dňami. Dnes mi vyberali štichy. Nikto nevie, čo sa deje vnútri mňa. Ťažko to budem vysvetľovať niekomu, kto už deti má, alebo niekomu kto ich nechce a absolútne by mu nevadila možnosť prísť o orgány. Človeku je ešte ťažšie z toho, keď od niekoho o kom si myslel, že mu na ňom záleží dosť na to, aby sa aspoň zastavil, tak sa nezastaví. Len zavolá. Rozlúči sa so slovami "Budem rád, keď bude táto fáza už za nami." Pre teba je to možno fáza, ale ja s tým budem žiť celý život, otec. A naozaj mi to nepomohlo v tom, cítiť sa lepšie, alebo sa s tým jednoduchšie vyrovnať. "Buď šťastná že to dopadlo, ako to dopadlo." a dá sa to, babi?
1.6 alebo inak aj prvého Júna, alebo inak deň detí... Slnko svieti, vonku je krásne. A ja sa zamýšľam nad iróniou osudu, keďže som na deň detí prišla o možnosť nejaké niekedy mať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
5. 8.augusta 2023 18:21
TO MI JE VELMI LUTO. ALE VED ONI SAMI POVEDALI, ZE Nejaké sposoby su...
Napíš svoj komentár