Napriek tomu, že to považujem za prakticky zbytočné, do denníčka ma už ručne nebaví písať... Vlastne spätne si uvedomujem, že už som si X rokov žiadny neviedla... Takže to nemám kam napísať a preto to píšem sem...
Mám pocity, ktoré sa predtým u mňa nevyskytovali a tak sa prikláňam k veciam, ktoré pre mňa nemali význam. Ako toto. Žalovať sa niekomu (ani neviem komu) na internetovom portáli som doteraz nepovažovala za dostačujúce. Prakticky málo kedy som sa niekomu zdôverila. Viac som verila papieru na ktorý som ukladala svoje básne.
Neverím ľuďom. To je asi dôvod prečo sa schovávam za nick na blogu a myslím si, že ma nikto nevidí.
Mám strach. Pre mňa absolútne v túto chvíľu nepochopený pocit. Nezľaknem sa pri horore, nebojím sa smrti... A zrazu mám pocit, že stratím niekoho kto mi je najbližšie a bojím sa toho.
Prvý krát v živote skutočne milujem. Áno, toto je asi dôvod môjho strachu a zároveň je to pre mňa nepochopiteľný pocit, keďže doteraz som vždy mala len pocit že milujem ale nebolo to tak... Je to zvláštne že som začala milovať (a pociťovať to) až po 17-tich rokoch svojej existencie.
Nenávidím sa. Napriek všetkému je to pravda. Mám miliardu komplexov ktoré sa mi nechce riešiť pretože...
Som moc lenivá... Áno, aj to je pravda. Nejako z tohto všetkého začínam mať pocit, že cítim pocity ktoré sú prakticky nezlúčiteľné...
Je mi zo všetkého zle. Dokonca mám pocit, že tým ako sa tu žalujem je mi z toho ešte horšie...
To by bolo asi všetko a normálne uvažujem nad tým, že to nezverejním a zároveň to aj zverejniť chcem napriek tomu, že sa nikto nezaujíma o to ako sa cítim a tiež si myslím, že sa toto nebude chcieť ani nikomu čítať až dokonca....
P.S.: Pokiaľ sa mi do pár dní uľaví tak to zmažem. Ak nie, budem sa naďalej trápiť a budem uvažovať o zmysle mojej existencie. Obávam sa, že naň neprídem...
Záchod
Komentuj
6 komentov k blogu
2
...v tom zdôverovaní sa "papieru" miesto človeka to máme podobné zase my dve... netvrdím, že som ľudí z kamarátskych kruhov nezavaľovala množstvom informácií, ale tie pre mňa najpodstatnejšie sa vždy dozvedel "len" ten papier...
3
Pripomínaš mi mňa pred pár rokmi. Ale mnoho z toho vo mne zostalo i teraz a snažím sa s tým vyrovnávať po svojom. Zatiaľ to ide. Nechápem prečo to nešlo doteraz, nuž učíme sa na vlastných chybách, bolesti a napokon i strachu. Myslím, že papier toho vstrebe viac ako človek. Preto aj ja pociťujem potrebu písať svoje trápenia, sklamania, šťastie, všetko na papier.
4
"Prvý krát v živote skutočne milujem."
- tento pocit som mal osobne pár krát v živote. Cítim ho aj dnes, ale až v súčasnosti som presvedčený o tom, že je to skutočne pravdivý pocit. Pretože je to omnoho viac než pocit. Skôr je to to všetko čo robím pre dobro tej, ktorú mám rád. Ak lásku zúžim do takto úzkeho zmyslu.
"Áno, toto je asi dôvod môjho strachu a zároveň je to pre mňa nepochopiteľný pocit, keďže doteraz som vždy mala len pocit že milujem ale nebolo to tak... Je to zvláštne že som začala milovať (a pociťovať to) až po 17-tich rokoch svojej existencie."
- a pretože nemám strach. Dozrel som k pravej láske. Prešiel som cestu k láske nedokonalej k láske dokonalej(tým nechcem povedať, že som v tomto dokonalý ale že som sa značne posunul) Som bez strachu, že nebude opätovaná, alebo bude opätovaná dočasne. Jednoducho preto, že ten druhý má na to právo. Dôležitý je význam toho s akým úmyslom chcem rozvíjať tento vzťah. Môj úmysel je manželstvo...
Jedna vec je byť na niekoho naviazaný (napr. vďaka zamilovanosti kedy vidíme všetko "ružovo") a druhá vec je skutočne milovať. To druhé sa naplno prejaví až keď zamilovanosť vyprchá. Je to cesta. Spoločná.
Hľadať svoj vlastný zmysel života je tiež cesta, ktorú musíš prejsť. Vždy to záleží od situácie v akej sa nachádzaš, niekedy môže byť zmyslom života jednoducho robiť radosť druhým. A to môže robiť každý... :letim:
- tento pocit som mal osobne pár krát v živote. Cítim ho aj dnes, ale až v súčasnosti som presvedčený o tom, že je to skutočne pravdivý pocit. Pretože je to omnoho viac než pocit. Skôr je to to všetko čo robím pre dobro tej, ktorú mám rád. Ak lásku zúžim do takto úzkeho zmyslu.
"Áno, toto je asi dôvod môjho strachu a zároveň je to pre mňa nepochopiteľný pocit, keďže doteraz som vždy mala len pocit že milujem ale nebolo to tak... Je to zvláštne že som začala milovať (a pociťovať to) až po 17-tich rokoch svojej existencie."
- a pretože nemám strach. Dozrel som k pravej láske. Prešiel som cestu k láske nedokonalej k láske dokonalej(tým nechcem povedať, že som v tomto dokonalý ale že som sa značne posunul) Som bez strachu, že nebude opätovaná, alebo bude opätovaná dočasne. Jednoducho preto, že ten druhý má na to právo. Dôležitý je význam toho s akým úmyslom chcem rozvíjať tento vzťah. Môj úmysel je manželstvo...
Jedna vec je byť na niekoho naviazaný (napr. vďaka zamilovanosti kedy vidíme všetko "ružovo") a druhá vec je skutočne milovať. To druhé sa naplno prejaví až keď zamilovanosť vyprchá. Je to cesta. Spoločná.
Hľadať svoj vlastný zmysel života je tiež cesta, ktorú musíš prejsť. Vždy to záleží od situácie v akej sa nachádzaš, niekedy môže byť zmyslom života jednoducho robiť radosť druhým. A to môže robiť každý... :letim:
Napíš svoj komentár
- neviem či to zverejním
- neviem či to neskôr nevymažem
a napokon ani jedno sa nenaplní v tej negatívnej podstate veci.