Ak dovolíte, ešte chvíľočku,
pripodobním sa k vode, k potôčku,
a šumieť budem, pekne budem tiecť,
aj vetrom budem, čo má mnoho riecť.
Kto šumí,iba ten sa počúva,
kto hrmí však a kto sa nadúva,
ten nepočúva sa, má mŕtvy hlas.
Ja šumím. Ako vesmír, ako čas.
Ak dovolíte,nepôjdem dnes spať,
do rána budem na vietor sa hrať,
a šumieť budem, snáď aj zadujem,
a šumím najkrajšie, keď milujem.
Milujem stále čosi, neviem sám,
no neznesiem, keď nepriateľa mám,
lebo nie z hnevu som sa narodil.
Len ten, ktoľúbil, ten ma porodil.
Ak dovolíte, ešte slovíčko,
pred spaním bozk vám vtisnem na líčko,
jak svojim synkom, žene, dcéruške.
A kto spí na kamennej poduške,
tomu chcem húsť, na husle, violu.
Človek je rovný hline, popolu,
ale má čosi v sebe: má svoj sluch.
Počúva – a je neha, a je duch…
toto je báseň, ktorá mi vždy pripomenie ľudí, ktorých som mala rada ale opustili ma. viem, že navždy žijú v mojom srdci ale chýbajú mi neuveriteľne...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár