Vidím len bolesť, len smútok, len radosť, len plač, len myšlienku. Otázku ktorú mi občas položíš očami, keď sa nechápavo otočíš. Prečo len, nič nevravím, prečo sa zaujímam?
Lebo cítim, lebo vidím, lebo viem. Som nikto, tieň noci, len neznámy čo na malý moment vkročil do tvojho života. Nič nevravím, len mlčím.
A čakám...
Čakám až nájdeš odvahu, až položíš otázku mne. Otázku ktorú si sama kladieš, až mi rozpovieš príbeh z ktorého sa ti tak trasú pery, ukážeš strach ktorý skrývaš v hĺbke srdca.
Nechcem nič, len stisnúť tvoje ruky a úkazať malý úsmev, skutočný úsmev nie ten ktorý nosíš na tvári už tak dlho. Malý záblesk radosti, ktorá ti rozžiari celý svet. Lebo nie ja, ale ty si krásou svojho života, len ty si úsmevom svojho dňa.
A ak raz, doľahne na teba bôľ, či plač vieš, že tu je niekto...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár