Milovať znamená riskovať, že naša láska nebude opetovana . Riskovať je však treba, pretože najväčšiemu riziku sa v živote vystavujeme, ak nič neriskujeme. Kto nič neriskuje ten rovnako nič nerobí, nič nevidí, nič nemá a nič neje. Nemôže sa nič naučiť, nič cítiť, zmeniť, nemôže rásť, milovať a žiť. Láska je kvetina, bez nej sa nedá žiť, kto nevie čo je milovať, ten nevie, čo je žiť...je to krásny pocit, ale človek musí byť opatrný predovšetkým ak ho už niekto sklamal....................... .... Milujem ťa. Prečo túžime počuť túto vetu? Vetu , ktorá v nás vyvolá pocit raja a v zapätí nás zhodí do najchladnejších pekiel. Vetu , ktorá v tele spôsobí maximálny chaos a zároveň úplnú rovnováhu . Každý z nás chce zažiť nekonečné šťastie . Niekto chce lietať v mori, iný zase plávať v oblakoch .On sa túži spáliť vo víre vetra, ona sa niesť lúčmi slnka. Srdce plesá od žiaľu, duša smúti od šťastia. No jediným spôsobom, ktorý je schopný nás doviesť do takéhoto stavu je láska. Privedie nás do extázy a zrazu sa správame ako dospelé deti. Zašijeme sa do sveta – sveta, v ktorom sa splní nesplniteľné, dosiahne nedosiahnuteľné. Chceme tam ostať navždy , odtrhnúť sa od reality a žiť s milovaným nepriateľom. Všetko podstatné sa v tom momente stane nepodstatným. Už nie je nikto , už sú len dvaja začarovaný láskou. Krutý cit ich tlačí do nežného šialenstva s jedinou podmienkou. Ľúbiť. A tak túlavé duše spravia nemožné len pre jediný úsmev, ktorý rozochveje celé telo. Raj. Aj takto sa dá opísať láska. No zrazu sa z lásky stane peklo. Nepriateľ , ktorého sme milovali čakal na vhodnú chvíľu a zabodol nám dýku do srdca. Aký mal na to dôvod ? Strach? Chcel utiecť pred tým, čo ho čakalo a práve preto zabil lásku. Skončil sa pocit blaženosti. Milióny otázok dráždia bolesť. Vyžierajú nám vnútro a vtom sa rodí nenávisť ako liek na bolesť. Núti nás hľadať logické odpovede. No ako sa dá nájsť logické vysvetlenie na nelogický čin? Pravdou je, že nehľadáme odpovede ale tú, čo sa stratila. Tú, čo nám dala tak málo a vzala tak veľa. Cestou za láskou plní žiaľu padáme znova a znova. Nie, už netreba vstávať. Stojíme na konci cesty, cesty bez konca. Srdce preplnené krvou pomaly praská a telo sa láme. Zbitý až na smrť ešte raz otvárame oči, a v nich sa ako v zrkadle zablysne ona. Z posledného dychu ju dobehneme, i keď pochybnosti brzdia smäd po nej. No po chvíli je všetko jedno a začíname piť lásku s jediným cieľom :, , Už nikdy nebyť smädný.“

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár