Vypnem rádio aj motor.
Zastavujem pri kenguriach, levoch a tigríkoch.
Aj ich kroky by sa blížili k modrému úpetiu, cítiace letiace vône trávnaté.
Klietky plné zvierat kvíliacich, či o pomoc, neviem.
Hneď vedľa rýb plávajúcich jemne vetrom chvejúcou sa vodou na slobode.
Dym cigaretový stúpa z mojich úst do povetria hneď medzi vodou a klietkami.
A niekde tam som aj ja.
A Dežo.
Vlastne len jeho myšlienky prepletajúce sa s mojimi a ja.
Znechutená zo sveta okolo mňa, z mojich myšlienok sústrediacixh sa tak či tak iba na mňa ako tvora nezmyselne sa potulujúceho popod hviezdami neviditelnými, pretože lampy uličné či domáce, možno aj komíny na silnejšie sa hrajú.
V odraze vody medzi odpadkami bez výčitiek splavujúcimi domov nemluvných tvorov unikajúcich pred poslednou večerou prichystanou rukami hladných, nenásytných rybárov odplával môj tieň tak ako predtým.
Potichu, nenápadne, možno osamelo.
Až tak tíško, že som si to sama nestačila všimnúť.
Nie je to tak lepšie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár