O správnosti toho, čo robím a robíme a o správnosti toho, čo robia ľudia okolo mňa. O tom, čo je zaujímavé a o tom, či je to v súlade s niečím, čo nazývam dobro. O tom, akých ľudí si vyberám.
A práve ich sa to týka. Ľudí. Tých ľudí, ktorí sú mi tak veľmi vzdialení. Tých, ktorých si myslím že neznášam. Každý deň pociťujem nenávisť voči ľuďom. Nenávisť, ktorá nemám poňatia odkiaľ pramení, len viem, že existuje. Deje sa.
Často rozmýšľam nad tým, prečo to vo mne je. Prečo nemôžem vojsť do spoločnosti ľudí bez toho, aby som nemala pochybnosti o sebe o každom slove, ktoré vyslovím. A prečo, keď ho vyslovím mám pocit, že tomu nerozumejú.
Cítim sa ako cudzinec v mase. Ale to asi každý.
Som odkázaná prežiť celý svoj život v samote spoločnosti? V intimite neintimity.
Cítim sa ako vlk, ktorý akoby tuší úspešnosť svojho osobného života a tá myšlienka ho baví nadovšetko a s ňou spojená aj vzdialenosť všetkého ľudského, ale na druhej strane desivo kričiaci o spoločnosť ľudí o ktorých si síce myslí, že ich nenávidí, ale pritom ich miluje a dychčavo len prosí o ich pozitívny pohľad a úprimné a priateľské slovo.
Nenávidiac ich neúprimnosť o ktorej sa rozhodli úprimne hovoriť. A nenávidiac samého seba vyrovnaného z myšlienkou martýra, ktorý sa len spokojne a s nadhľadom rozhodol to uniesť veriac v svoju silu skutočnosť, že ľudia, s ktorými sa rozhodol tráviť svoj čas, sa na tomto osamelom zvierati rozhodli len voziť.
To, že ľudia sa rozhodli toto zviera nevnímať ako podstatnú časť svojich životov, dokáže znášať zľahka, ale pritom zvnútra ho to desí.
To, že možno iní ľudia, na ktorých by mu v živote záležalo možno ani neexistujú.
To, že to cíti takým istým spôsobom, ako "tí ľudia", a pritom stále naivne klamať samého seba, že skutočnosť môže byť iná, a že tí ľudia to neberú tak desivo neúprimne, ako koniec koncov ten osamelý vlk sám.
Klamy a neistoty, ktoré ma desia.
Desia ešte viac ako to, že ľudia, ktorý sa rozhodli tohto osamelého vlka ľúbiť a priblížiť sa mu, sa mu ešte viac vzďaľujú, pretože on nedokáže žiť v súlade s ničím, dokonca ani sám so sebou. A tak strašne šteká a cerí svoje ostré zuby na ľudí, ktorí ho milujú, že sa len nečinne prizerá tomu, ako stým prestávajú. A on sa pritom mení z vlka na smejúcu sa hyenu, ktorá je veľmi hlboko vo svojom vnútri ani nie vlkom, len strateným dieťaťom, ktoré každého miluje tak veľmi zodpovedne, až ich nedokáže pochopiť. A najviac ho bolí to, že tým, že ich dokáže pochopiť sa mu vzďalujú ešte viac.
Zbláznievam sa z toho.
Povedzte, že vy nie, pretože asi prvý krát v živote mám pocit, že nechcem, aby toto žili aj iní ľudia. Pretože ak áno, tak celý vesmír mi začne dávať ešte menší zmysel.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
14. 7.júla 2016 16:28
Strašne ľahké je stratiť sa v tvojich myšlienkach a vetných kompozíciách. Ale asi sa tým len zdôrazňuje tá línia, že ti nik nerozumie.
Napíš svoj komentár