Táto životná teória hovorí o tom, že všetci máme svoj predurčený osud, ktorý nepoznáme a preto jediné, čo môžeme urobiť je prijať ho a pritakávať tomu, čo sa nám stáva. Sme v pasci spoločnosti s zakodovanými princípmi správania od rodičov, ozubené koliesko v systéme, obklopené nevyhnutnosťami. A práve tieto nevyhnutnosti, poníma ako základ pre tvoriaci proces a napovedá nám ich prijať a milovať.
Trpieť. Trápiť sa. Stratiť. To všetko sú nevyhnutnosti, ktoré nám do cesty postavil osud a my proti nim nič nezmôžeme. Milujme ich preto. Minulosť neovplyvníme, vo vzťahu k budúcnosti sme slepí, prečo potom nepríjmať prítomnosť takú aká je?
Nemyslím si, že je to nejaká hlúpa náuka o nastavení druhého líca alebo pokornom sklánaní hlavy, ale o prijatí života takého, aký je. Skvelo to zapadá do mojej už zabehnutej teórii – Všetko má svoju cenu. Ľudia sa trápia, sú nešťastní, keď sa im nedarí, pláčú, keď im niekto ublíži. To všetko sa podľa mňa deje preto, že keby sme sa občas nevytrápili, nevedeli by sme si vážiť tie povedzme pekné chvíle, úspechy, radosť, šťastie, zdravie, lásku.
Niekedy (málokedy, našťastie) totálne revem z úúúplného vnútra, potom sa utriem, nadýchnem a viem, že mám za sebou slabú chvíľku vyrevania, ktorá proste musela prísť. A rovnako viem, že to, že teraz plačem neznamená, že o hodinu sa nebudem rehotať. Príjemné chvíle takto kupujeme za nepríjemné.
A tak sa teraz stávam oficiálnou amorfatičkou. : – )
Ak ťa podobné zaujíma vygoogli: amor fati, nihilizmus, Friedrich Nietzsche, stoicizmu
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár