Tí, čo hovoria, že to by sa to malo, že potom človek hlupne a stráca všeobecný rozhľad, nech sa idú vypchať.
Kto stojí o taký rozhľad?
Na ľudskú hnojáreň?
Možno niekto kto sa od štrnástich pohráva s myšlienkou samovraždy a dedkovia v teplákoch, čo si už nič iné ako ovládač neohmatkajú.
Televízne noviny sú pre mňa tým najhorším a najdepresívnejším programom, aký televízia vysiela vôbec.
To ešte aj to Modré z neba zakaždým dopadne tak, že síce sa nikto neuzdravil, nikto nenašiel voľne pohodenú prácu, aby mohol zaplatiť elektriku a uživiť deti, ale aspoň niekto dostane kúsiček „modrého z neba“ alias keď malé veci robia veľkú radosť.
A aj keď sa u nás doma telka používa len ako monitor a všetkých v okolí sme oboznámili, že nech nám novinkami zo sveta nekazia deň, občas to na mňa z niekadiaľ vyskočí. A ja hlúpa že však pozriem, možno nebudem tak mimo, keď budú kolegovia v robote rozoberať, čo sa zase stalo vo svete. Ha!
Po niekoľkých minútach som ostala dosť zmätená a rozmýšľala som, či sa nemám báť výjsť z domu.
Doteraz som mala najväčší strach z toho, že nám do domu vlezie pavúk a že zostarnem veľmi hnusným spôsobom.
Zabudla som totiž na ten informačný bič, ktorým sa nás snažia držať v takých medziach, aby sme náhodou neboli rozmaznaný, že sa máme bárs dobre a nechvastali sa susedom.
Ako inak by sa u nás uživilo toľko politikov, ktorí sľubujú spásu, vyliečenú ekonomiku, nainštalovať nové pracovné miesta a odinštalovať neprispôsobivých Rómov?
Po chvíli na tých spravodajských portáloch, ďakujem pekne, už fakt neviem čoho sa kurva mám báť, lebo ponuka je fakt veľká. Neviem sa rozhodnúť, či sa mám nechať prekvapiť na čo scípnem alebo sa už radšej teraz dakde povesiť do vetríku, lebo lepšie to už na tomto svete asi /určite/ nebude. Všimli ste si, že už druhýkrát som v tomto článku spomenula samovraždu? Čo som písala? To z tých téve ňjúsov..
Paleta toho, čoho sa môžeme, mali by sme sa, teda neviem, či to nie je už náhodou tak, že sa báť povinne musíme a ešte z toho aj odvádzať daň, je naozaj obsiahla.
Najviac je momentálne v móde ebola.
Jedna mňamka.
A neukľudňuje ma ani to, že som v detsve videla niekoľko filmov, ktoré sa volali Karanténa, Vírus a podobne. Viem síce približne, čo sa bude diať, aj to, že to dopadne dobre vďaka jednému týpkovi, ale nespí sa mi lepšie ako keď som netušila, že tu dačo také je.
Potom taká bežná klasika, bez ktorej by boli správy ako potraviny bez chleba a ľudia navyknutý na túto svoju dennú dávku negativizmu by mohli utrpieť nemilý šok.
Okrem takých bežných strachov, čo ľudia majú prirodzene nám z telky ponúkajú aj iné a pripomínajú, že je sa čoho báť.
Môžem sa báť, že ma niekto prepadne, okradne, zmláti, znásilní, kľudne aj všetko dokopy a aj za tri eurá.
Môžem mať strach z toho, čo dýcham, jem, pijem a používam, lebo už o všetkom nám povedali, že je na tom niečo zle.
Môžem sa báť, že čo sa stane, keď začne byť odpadu, ktorý je na zemi a nielen na, viac ako neodpadu a že raz nám príroda alebo ak chcete pani Zem vráti všetko. Všetko. A nebude to len také tornádičko.
Samozrejme ako správny občan bojím sa aj chorôb, terorizmu, najnovšie aj toho, že budem obvinená z niečoho, čo som nespravila a ťažko to budem dokazovať. Tiež sa stáva.
Hockto hocikoho obviňuje, žaluje, všeliako naňho útoči a zasahuje proti nemu. Ľudia stavajú barikády, rúcajú barikády, vyhadzujú vecičky do vzduchu, vyhadzujú sa do vzduchu, no rozhodne sa s tým neserú, dajú sa do boja s tým, čo majú doma a potom už len ohlásia počet mŕtvych.
Jedna partia robí nejaké vojenské cvičenia, ďalší ťahajú vojenské záložníky, iní posielajú srdečné pozdravy z novej fázy vojny. Krajiny sa predbehujú v tom, ktorá je na tom horšie a potrebuje skôr pomoc, ďalšie sa dohadujú, komu a či vôbec budú pomáhať a ďalšie krajinky im klepú po prstoch, že ne tak sa to robí. USA, Rusko, Čína, Irán teraz majú slovo. A nielen to.
Potom vám ešte pekná moderátorka povie krátke správičky o nejakých prichádzajúcich potopách a správa o tom ako desaťročné dievča chce vlastná rodina utopiť, pretože ju niekto znásilnil.
V žiadnych správach totiž nesmie chýbať aj smutná pripomienka, že naozaj miesto kde žijete nie je najhoršie na žitie, tak si pekne ďalej plaťte svoje účty aj keď každý mesiac riešite z čoho ich zaplatiť. A hlavne sa bojte.
Ak sa aj stane niečo naoko dobré, tak to väčšinou vzniklo za záhadných okolností. Keď sa na danej veci nedá momentálne nijak zarobiť, tak s tým nikto nemá nič spoločné. Keď sa dá niečo si na tom „privyrobiť“ alebo vyzbierať nejaké zásluhy, je to zrazu robota niekoľkých ľudí, čo sa navzájom odstrkujú od válova.
Často sa aj stáva, že sa niekto pomýli. Napríklad tak, že omylom pošle peniaze miesto straníckeho účtu na svoj súkromný. Ale politici, to je špeciálna...kategória povedzme, ktorá by si zaslúžila vlastný článok.
Prepáčime, čo by nie, mýliť sa je ľudské, pre istotu si tie peniaze na tom účte už nechajte, ujo.
A aby sme iným spoluzemšťanom nezávideli, že ich niekedy preriedi tsunami a podobné, občas sa aj nám rozkotúľa nejaká lavína alebo naprší omnoho oveľa viac vody ako sme čakali.
Po príjemne strávenej skoro hodine pri správach vám na koniec jebnú, že v Trenčíne či kde dostali nové autobusy. Tiež že mŕtva hviezda je jasnejšia ako milióny sĺnk. Nesmie chýbať niekoľkosekundová ukážka nového iPadu od Applu. Zaujímalo by ma koľko divákov správ si ho šlo hneď kúpiť. A koľko ľudí si nemôže dovoliť sa ani naňho pozrieť v telke. Ale tieto tri dobré správy na dobrú noc, menia všetko a už sa vám zdá ten svet znova krásny, však?
Neviem, či ľudia podvedome potrebujú k svojmu životu strach alebo niekto potrebuje, aby ľudia pri obrazovkách mali strach. Možno ľudia pozerajú správy preto, aby si pozreli ľudí, ktorí sa majú horšie a sami sa necítili tak nahovno.
Ale na toto sa mám dobrovoľne pozerať? Dobre, ale nemám čas. Ani teraz ani nikdy.
Týmto článkom nechcem nikoho, kto sleduje televízne alebo iné noviny uraziť ani zhadzovať, ak sa na to dokážete pozerať každý večer, potom sa kľudne najesť a zaspať, tak ste asi lepšie vybavený pre tento svet ako ja. Každopádne, keď už na to kukáte, zvážte si prečo a či to za to stojí, či im veríte a či to všetko naozaj chcete vedieť. Čaf.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
hotaru
17. 10.októbra 2014 09:58
+ nesmieš na záver spomenúť nejakú "zvieraciu bodku"
Napíš svoj komentár