Včera k nám prišla návšteva. Sesternica mojej spolubývajúcej prišla s niekoľkými igelitkami a slovami, že prišla len na pár dní, lebo má bábätko v nemocnici. V duchu si vravím, že dúfam, že nebude dlho.
Poznáte to, keď si vravíte pol dňa ako je všetko v pi, celý váš život je pomrvený a vás trápi toľko vecí? Tiež som na to dnes myslela. A potom som prišla domov a o tri minútky na to tá milá teta s ktorou som si včera potykala hovorí, že je jej dcéra dve hodiny po náročnej operácii a ďalších 48 hodín je buď alebo. Buď prežije alebo zomrie. Hovorím tie klišé veci – bude v poriadku, určite to prežije. Veď sa predsa hovorí, že bábätká, keď raz prídu na svet, bojujú veľmi odhodlane, pretože ešte nevedia, aký je ten svet. Malé telo, malá jazva, rýchlo sa vylieči. Ona mi ukazuje fotky malej a jej hadičiek, ja si spomínam na tú reláciu, kde ukazujú ako vypyplávajú predčasne narodené deti. Ale to je v Amerike.
Od vtedy na malú Zinu Leu vkuse myslím. Prešlo už niekoľko hodín, myslím na to, ako sa číslo 48 stále zmenšuje. A jej mama prišla pred niekoľkými minútami za mnou do kuchyne a vyhodila odsávačku na mlieko. Prekvapene sa na ňu pozerám, chcem sa opýtať čo nové, no nestíham. Mama Lea hovorí, že jej volali, že Zina Lea zomiera.
Láme mi to srdce, pretože takto to nemá byť.
Otec Ziny svoju dcéru ešte nikdy nevidel, je v Nemecku.
Mama Ziny nemôže ísť za ňou, lebo je chorá a tam, kde Zina prehráva svoj boj o život ju nepustia.
Mama Ziny sedí vo vedlajšej izbe a prežíva obrovskú bolesť. Ten druh, ktorý poznajú len matky. Niekto jej láme srdce. Možno ten hore, možno je to osud a možno len život, lebo je kurva taký.
Prečo niekto má právo žiť deväťdesiat rokov a prečo niekto päť dní?
Prečo nám lámu srdcia takým hnusným skurveným spôsobom?
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár