Každý deň sa dívam do vane, záchoda a všetkých umývadiel, či ho náhodou nenájdem. Dokonca aj keď som na návšteve, pre istotu sa idem pozrieť na ich kúpeľňu. Sedávam dlhé hodiny na brehu rieky a dúfam, že na mňa žmurkne, pleskne plutvou o hladinu alebo mi dá iné znamenie, dôkaz o jeho existencii. Zatiaľ nič. Ale verím, že sa toho dočkám. Nemôže sa mi predsa celý život vyhýbať! No dobre, môže...ale...naozaj to chce?? Veď sme toho prežili viac než sme si mysleli, po takom niečom človeka nemožno len tak opustiť! Ani ja som to nespravila. Dokonca ani vtedy, keď ma chcel „zachrániť“. Hnusili sa mi jeho samaritánske snaženia, v mojom depresívnom živote mi bolo zle a tešilo ma to. Nenechádzala som pokoj, ľudia mi vraveli, aká som strašná a za nič nestojím, nič neviem, na nič nemám nadanie a podvedome som cítila, že so mnou nikto nemôže byť šťastný. Bolo to chladné, ničotné peklo s dobrou perspektívou do budúcnosti.
To bolo vtedy, keď som tak veľmi túžila po žiletke. Ešte pár dní predtým som bola posadnutá zrkadlom a mojím odrazom v ňom. Chcela som sa poznať skrz-naskrz, každý záhyb mojej tváre, tela a duše. Nebol by to taký zlý nápad, keby chcela moja kamenná tvár spolupracovať. Obal som preskúmala rýchlo, ale potom sa to zaseklo. Tvár jednoducho odmietala prejavovať stav a záchvevy ducha. Nevedela sa prestať báť neviditeľných démonov. Tak som sa šla topiť vo vzduchu. Ľuďom bolo zo mňa zle a mne bolo zle z nich. Neznášala som ich nafúkané reči o tom, aká som otrasná a primitívna a neschopná. Vraveli to tónom „Všetko viem, všade som bol, všetko som videl a ty mi nesiahaš ani po kožu na chodidlách.“ Vždy mi to prišlo tak ľúto... (Ach, ja malý tragický hrdina, fuj.)
Ale žiletku som zahodila. Po pár použitiach sa otupila, nič nevydržala. No a keď sa otupila, zanechávala hrubé stopy, to mi nebolo treba, nikto na to nemal prísť, čo a kde s ňou robím. Vždy som bola vo svojom alobale... No áno, on ma dostal.
Sympaticky sa usmieval a nežmurkal príliš často. Miesto toho mi povedal, že je ryba a chystá sa na veľkú plavbu do Japonska. Konečne po dlhej dobe niečo, čo ma zaujalo. Do Japonska som chcela ísť aj ja. Jeho prístup bol celkom nenásilný, ani raz som nemala pocit, že ma chce trápne zbaliť, skôr som sa tešila, že som našla priateľa na celý život. (Aj keď som to vtedy ešte nemohla vedieť.) Objali sme sa a odvtedy sme sa nepustili- samozrejme, metaforicky. Neskôr mi bolo ľúto, že som si ho predtým nevšímala, mohla som ho stretnúť už dávno! Jemu to nevadilo, povedal, že mu to pomohlo byť iným človekom, vyrovnanejším. Ktovie, či to bola pravda, ale aspoň som nemala výčitky svedomia. Chodievali sme v smere vetra, milovali sme ten pocit, keď nás vietor nadnášal ako smeti, adrenalín mi vystreľoval do celého tela a spôsoboval mi neuveriteľné potešenie.
Po takej vzrušujúcej jazde sa mi žiadalo skákať, bežať, robiť kotrmelce, krútiť sa a smiať. A keď som padla spokojná na zem, netúžila som už vôbec po ničom. Vtedy sme si šli spraviť kávu a pomilovali sme sa. Najlepšie, keď sa spustil dážď a počuli sme ho za oknom ponáhľať sa prečistiť vzduch. Ten bol potom kovový a vlhký, občas aj zle dýchateľný, no zakaždým vo mne vzbudzoval pocit, že som šťastná. Potom som si spravila ešte jednu kávu a zapálila cigaretu. (Ale to nie vždy. Treba sa predsa šetriť.)
Často sme sa rozprávali o knihách a filmoch, robili sme súkromné amatérske recenzie, pričom sme nešetrili vôbec ničím. Požičiavali sme si navzájom knihy a vzácne sa nám vždy páčili, v tomto sme si boli veľmi podobní... Len vo filmoch sme sa občas nezhodli. On mal rád mafiánske a ja francúzske a poľské, z ktorých sršali pocity. (Predsa len som žena, sentimentálna a hlúpa.)
Potom som sa jedného dňa zobudila so zvláštnym pocitom, že je príliš ticho. A on nikde nebol. Teda, niekde určite bol, ale nie tam, kde mal byť. Trvalo mi dlho, kým som pochopila, že sa tak skoro nevráti...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár