na hviezdy hľadia, žiariacie.
Môj pohľad zjavne zamyslený
hľadí ponížene k zemi.
Kabát, ten vetrom ubíjaný
zakrýva moje hlbšie rany.
Žalúdok prázdny do kosti
myšlienky samé hlúposti.
...
Po blate idem, mlákach, však
topánky nie sú orol, vták.
Nesú ma krásne, s láskou vdiaľ
utíšiť ten môj tichý žiaľ...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
co zialom zviera opat srdce Tvoje?
Som rada vsak, ze pises dalej,
vo versoch myslienkou velkych, velkosti malej.