Možno tá ilúzia vychádza v základoch zo skutočného človeka, ale to, že raz sa nejako zachová/niečo urobí/nejako zareaguje neznamená, že to urobí aj nabudúce. My si to však zalohujeme. My už očakávame.
Dávame ľuďom vlastnosti, ktoré nakoniec ani nemajú. Čakáme dokonalé reakcie/činy, alebo čakáme od nich také správanie akoby sme sa zachovali my (alebo si aspoň myslíme, že by sme sa tak zachovali).
V tom spočíva to sklamanie. Ľudia nie sú takými, akých ich vidíme, to sú iba naše mylné predstavy, naší imaginárni kamaráti, ktorí sú v reále úplne niekym iným. Preto to tak bolí, pretože my si vo svojej mysli dávame ľuďom do úst slová, ktoré nevyslovili, činy ktoré nespáchali skôr, ako sú schopní čo i len pohnúť prstom. Všetci sme takí a nehovorte, že nie... Tvárime sa ako neviniatka, že nám niekto ublížil, pri tom si ubližujeme sami svojimi predstavami!
Treba sa konečne pozrieť na ľudí okolo nás a na svet reálne a trošku pouvažovať o čom to tu vlastne je a kto nám za čo stojí, pretože onedlho môže byť neskoro!
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Treba Ti dat za pravdu. Dokonca sa mi nelahky hladaju protiargumenty. Ale inac, poznam cloveka, co toto dokazal eliminovat na minimum (nas ucitel modelovania :- - proste berie ludi takych, aki su. RAZ by som to chcela dokazat... Asi to je skutocne ta najskromnejsia honosnost.
Napíš svoj komentár
ludi si idealizujeme a potom sme sklamani nuz ale prestat s tym nie je take jednoduche