Každý tvrdí, že najlepšie je byť predsa sám sebou, prečo by som sa mala meniť? Veď to som ja... Ale som? Boli mi do vienka dané aj tie zlé vlastnosti? Alebo je to iba ďalšia fráza, ktorou sa šermujeme keď potrebujeme zakryť niečo zlé? My ľudia sme na to hotoví experti! Rybacie mäso, predsa nie je mäso! Ale toto nie je hriech! Ale veď si dám iba jeden rad, to ešte nie je zločin! Hm ešte chvíľku počkám a potom sa pôjdem učiť... aaale čo veď aj 3 je fajn známka... atď.
Totižto konečne mi niekto nastavil zrkadlo a pochopila som mnohé. Som strašne tvrdohlavá, ale nehorázne. Posledné slovo musí byť moje! Jasné, nie je zlé stáť si za svojim názorom, ale je pravda, že to preháňam.
Ďalšia vec je, že som vždycky vtipkovala na niekom. Je to tak. Ale nie som z tých, ktorí sa urazia keď im niekto niečo také povie. Áno, sú hranice, ale stále som ich zachovávala. Teraz však vidím, že ľudia to tak neberú, že ich to uráža! Čo ja som brávala zo srandy, oni brali vážne. To síce nechápem, nevedia kedy je to myslené len tak a kedy nie? Jednoznačné však je, že to chcem prestať robiť...
Na druhej strane, neviem prejaviť moje kladné emócie. Stále som si myslela, že stačí sa tak správať. Veď predsa čo sú slová? Nikdy som im nedávala prílišnú dôležitosť, človek musí všetko dokázať na činoch, inak sú tie slová prázdne. Tie prázdne slová som počúvala stále od ľudí, ktorí ma nakoniec podrazili, alebo zavrhli. Preto som potom ja zavrhla tie slová! Ale zdá sa, že činy bez slov sú tiež ničím pre ostatných...
No ja som vo vnútri úplne iná! Veľmi sa trápim aj nad maličkosťami, ale nedám to poznať. Tým všetkým som sa snažila natoľko chrániť, na koľko iní nevedeli kto som. Potom už zabúdali, že pod pancierom je nejaké srdce a všetko čo sa tam kedy dostalo veľmi bolelo. Všetci to brali štýlom, čo už, je taká... Ale už nechcem aby ma tak brali.
Cítim sa teraz tak hlúpo.. Keď sa obzriem späť vidím všetko čo som tým spôsobila a viem, že to chcem zmeniť. Že chcem byť niekym iným. Že nechcem byť tá, ktorá je taká, že chcem radšej splynúť s davom a robiť veci, ktoré robia ostatní v mojom veku i keď to mi nikdy nebolo blízke. Mám v sebe ale toľko lásky, o ktorú nikto nestojí, že asi z nej aj puknem, ale nečudujem sa im. Teraz už nie. Lenže nie je jednoduché sa zmeniť, to viem. Musí to ísť krôčik po krôčiku a trvá to dlho, ale dúfam, že ten prvý krôčik je už ten, že som si to uvedomila...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár