Krátky smutný príbeh

Cez cestu prechádzalo malé dievčatko. Na pleciach nieslo školskú tašku ,z toho som usúdila ,že pravdepodobne šla zo školy .Pripadala mi ako celkom normálne malé dievčatko ,no keď som sa naň zadívala zazrela som ako jej po líci stekala slza.
Jej smutný pohľad mi naháňal hrôzu. V duchu som si domýšľala čo sa jej asi mohlo prihodiť. Veď taký pohľad nemôže spôsobiť maličkosť. Pohľad plný smútku a beznádeje. Rozmýšľala som tiež kto alebo čo môže tak zraniť nevinne a utešené dievčatko. Je ten svet už naozaj taký zvrhlý aby v ňom žili ľudia, ktorí nevedia utešiť a ešte veľmi urazia? Moje myšlienky však boli zbytočné. Nič na nich nezmenilo situáciu a malé smutné dievčatko už dávno odkráčalo preč. Šla som domov a cestou sa mi v mysli hmýrili myšlienky. Úplne mi toto „stretnutie“ zmenilo náladu. .Myslela som však aj na seba .Či aj ja neraním ľudí bez toho aby som to prala vážne ,či nezapríčiňujem žiaľ a utrpenie .V ten deň som si dávala pozor na slová, na činy, proste na všetko čo som urobila , aby som dajako neurazila ľudí ktorí so mnou boli v kontakte.
Na druhy deň som sa zobudila v pekne slnečné zimné ráno. Už som si nijak ani nespomenula na dievča z minulého večera .Bol to normálny deň a ja som šla okolo námestia do roboty. Keď ma zrazu upútal vyvesený list na nástenke „úmrtia“. Tá fotka mi niekoho pripomínala a trvalo mi istý čas kým som si uvedomila, že to je práve tá tvár akú malo to dievčatko. Zosmutnela som. Stala som tam, pozerala na fotografiu a vyčítala si , že som sa včera neprihovorila, nepotešila ju,.... Áno! V duchu som si vyčítala jej smrť .Ako som tam v úžase stala a mrzla prihovorila sa mi jedna stará pani: „Nie je to smutne? Taká mlada! A že vraj mala problémy v rodine. Vlastná matka ňou opovrhovala a brala ju za slúžku. A v skole sa jej vysmievali a nik ju nemal rád. Tak to svoje utrpenie ukončila. Skočila z okna – zabila sa. Zostal po nej len list .List, v ktorom bolo len „Mala som vás rada! Jej matka od vtedy žiali nad jej osudom a už nikdy nebude robiť to čo robila jej...“ Zo slzami v očiach som si šla sadnúť na najbližšiu lavičku .
Len chvíľkové stretnutie našich očí , úbohý pohľad a skormútená tvar mi navždy zmenili život. Od tej chvíle až do smrti budem pomáhať tešiť a podporovať ľudí , pretože už nechcem rozmýšľať nad tým, čo som mohla urobiť a neurobila som

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu