Nevnímala som čas. Ani chlad ktorý do mňa zospodu vchádzal a zhromažďoval sa v mojom tele už od prízemia, celých sedem poschodí. V hlave som mala úplne prázdno. Len som ležala a necítila. Po chvíli som zaregistrovala v očiach divné svrbenie. Chcela som si ich pretrieť, aby som to ukončila, ale nebola som schopná pohnúť sa. Z očí mi začali tiecť slzy. Stekali mi po lícach. Keď sa moje plakanie zintenzívnelo, v tom strašnom tichu som počula ako stekajú z mojich líc a kvapkajú na studené parkety. Z magického ticha sa stala symfónia zložená z troch nástrojov. Mojich očí, sĺz a parkiet.
Po pár ďalších tónoch, sa jemná melódia zmenila na vtieravú až nepríjemnú. Otvorila som oči. Niekolko sekúnd mi trvalo pokým som začala vnímať okolitý svet. Našťastie sa môj okolitý svet vzťahoval len na moju izbu. Štyri steny a pár zanedbatelných objektov. Pozrela som sa hore. Mala som pocit že na mňa padá strop. Približoval sa, pomaly ale isto. A ja som vedela čo bude nasledovať. Otočila som hlavu a zbadala svoju pohodenú čiernu kabelku. Čiernu, ako keby tej temnoty už nebolo dosť. Otvorila som ju, nahmatala vnútorné vrecko a v ňom svoje prostriedky na spríjemnenie konca. Otvorila som malú bielu krabičku, ktorá vhnala do tohto stavu aspoň trocha svetla. Vytiahla som z nej to čo mi vždy pomáhalo keď som to potrebovala. Do pier som si vložila cigaretu a vrátila sa do pôvodnej polohy a zavrela oči. Po pár minútach mi však došlo že ten pocit šťastia sa asi nedostaví.
Znova som otvorila oči. Pozrela sa do krabičky nádeje a pomoci, z ktorej vypadlo ďalšie svetlo. Zapálila som s ním svoje šťastie. A čakala. Čakala na ten vytúžený pocit. Niečoho neurčitého ale lepšieho. Prvé vdýchnutie mi spôsobilo chvílkovú eufóriu. Druhé ma utvrdilo v tom že v tejto situácii mi asi jedna lahká marlborka nepomôže. Tretie ma donútilo rozmýšlať nad tým ako sa dostať z tejto agónie, napriek tomu že už som si na ňu po čase zvykla, dokonca sa mi začala aj páčiť. Štvrté vdýchnutie mi prinieslo istú nádej. Piate ma v tej nafajčenej nádeji utvrdilo. Odklepnutie to len potvrdilo. So šiestym šlukom som si pomaly sadala na studenú zem. Siedmy, posledný pre mňa znamenal postavenie. Keď som stála nohami pevne na zemi, uvedomila som si že takto by to asi malo ostať. Zahodila som cigaretu a zahasila ju. Na mojej doteraz neutrálnej tvári sa začal naznačovať jemný úsmev. Pomaly som vykročila dopredu smerom k dverám. Nevzdávam sa a teším sa na ďalšiu agóniu plnú nikotínu a temnoty.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mrspunk
18. 10.októbra 2011 21:47
chcem ťa objať a byť lepším svetlom než zapalovač
2
objatie cítim, a niet pochýb že si lepším svetlom než zapalovač, navyše keď zapalovač dosvietil...
Napíš svoj komentár