Ten chlad, taký oceľový

Ničí každý okamih môjho šťastia
Hľadí mi do očí s pomstychtivým pohľadom
A pritom ani neviem, čo som urobila...

Je to také paradoxné. Jeden deň sme šťastní, a na ten druhý sa to všetko zvráti, vysmeje sa do tváre. Pichne do srdca, zabolí, utrápi. Prinúti nás urobiť rozhodnutia, ktoré sa nám nepáčia, ale ten chlad nám navráva, že to tak bude lepšie.

Pokrytecký bastard...

Sme ticho o tom, čo cítime. Utekáme, skrývame sa, predstierame úsmev a šťastie, neodpovedáme na otázky, pochovávame seba samých vo vlastnej realite...

Nie, to ja... Ja som! Ja to robím...

Zahalená závojom z predstáv... Vdychujem atómy falošnej nádeje. Nechavám ho prenikať až ku kostiam, trasiem sa pod jeho rúškom. Ten chlad, taký oceľový...
Možno nie som dosť silná.
A možno potrebujem viac lásky, do ktorej by som sa mohla obliecť, zahriať svoje vnútro.

Aby som ho už viac k sebe nepripustila...


No nech je ako chce, tento deň odíde, zajtra bude lepšie.
Pretože je to také paradoxné...Jeden deň sme smutní, no na druhý sa to všetko zvráti.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu