Prebudila som sa na to že cítim mokro. Na rozdiel od Lucifera, ja som milovala periny. No teraz boli celé mokré. Posadila som sa na lôžku a obzrela sa okolo seba. Bodlo ma pri srdci keď som si naplno uvedomila, že Lucifer tu skutočne nie je. Spomenula som si na jeho dotyky, na naše milovanie skôr než odišiel. Bolelo to. Bolelo tak veľmi že som mala problém sa vôbec nadýchnuť. Mala som chuť vstať a bežať za ním, bežať i cez pol sveta, len aby som ho mohla znovu vidieť. Aspoň na okamih. No hlava vedela že nesmiem.
Unavene som klesla naspäť do perín. Nechcelo sa mi vstávať, dýchať , žiť. Bez neho zrazu nič nemalo zmysel. Chcela som zaspať a už sa nezobudiť , len aby tá bolesť prestala. Dala by som čokoľvek za to aby prestala. A navyše ešte i to zranenie nebolo celkom zahojené. Pomaličky som sa prevrátila na druhý bok a zavrela oči.
Leniel. Leniel. Leniel!
Do podvedomia mi prenikol čísi hlas volajúci moje meno. Neviem koľko času uplynulo. A úprimne? Bolo mi to fuk .Chcela som spať ďalej . Leniel! Znovu ten hlas, dotyk na ramene a trasenie. Neochotne som otvorila oči a snažila sa zaostriť na opovážlivca. Bola to Maríja a snažila sa mi skontrolovať rany ale pri mojej polohe to bolo asi nemožné. „Leniel , otoč sa prosím.“
Povedala mi Maríja a ja som poslúchla. Pozrela som sa jej do očí a všimla si, že nie som jediná kto plakal. Okrem toho , veď poznala Lucifera dlhšie než ja. Zrejme jej musí tiež riadne chýbať. I keď Maríja to asi sotva prizná. Ona vždy pôsobila veľmi silne. Iba zopár anjelov videlo i jej nežnú a jemnú časť povahy. Ale bolo to dosť nešťastné, pretože nik nepredpokladal že i ona sa môže cítiť smutne, osamelo, alebo že niečo nezvláda.
Všetci vedeli , že ak potrebujú niečo, môžu prísť za Maríjou. No už akosi nik nerátal s tým že i ona môže niečo potrebovať. Vždy sa tvárila silne. I teraz.
„Maríja? Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Kľudne.“ „Ako dlho sa vlastne poznáte s Luciferom?“ „ Veľmi dlho. Prečo sa pýtaš?“
„Chýba ti?“ „Samozrejme.“ Odvetila Maríja bez toho že by zdvihla zrak, ďalej sa venujúc obväzovaniu mojej rany.
„Lebo mne veľmi. Netušíš náhodou či mi už niekoho pridelili?“ „ Pridelili“ Odvetila Maríja sucho a ja som videla ako sa jej do očí tisnú slzy a ako zrýchlila pohyby len aby mohla čím skôr odísť.
„ Koho ? “ Spýtala som sa obávajúc sa toho že to bude Dárius.
„Dáriusa.“ Odvetila mi trochu zhnusene.
Zbledla som. Moje obavy sa naplnili. Nemala som s týmto anjelom práve najlepšie spomienky a skúsenosti. Bol príliš zahľadený do seba i keď bola pravda že keď niekto potreboval pomoc bol nablízku. Čo však nič nemenilo na jeho prehnane narcistickej povahe. Nuž aspoň sa na neho dobre pozerá. Pomyslela som si a prevalila sa na druhý bok, kedže Maríja už skončila, vyhlásiac že rana by sa mala čochvíľa zahojiť.
Klop klop. Ozvalo sa mi pri dverách hneď ako Maríja odišla.
Dárius. No super. To čo tu ten hľadá? Zdá sa že nestráca čas. „ Tak som tu pripravený prevziať vašu ochranu pod moje krídla.“
„Skvelé.“ Prinútila som sa do úsmevu. „Tvoja prvá úloha je opustiť moju komnatu a vrátiť sa až vtedy keď ťa zavolám. Zvládneš to? „
Dárius sa zatváril urazene a znechutene. Ešte len prídem sa ohlásiť a privítať a je zle.
„ Cením si to ale teraz ma nechaj spať.“ „ Ok“. Odvetil, zvrtol sa a už ho nebolo.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár