Posledná princezná bohov-Luciferova služba

Nervózne som behal po kobke. Do zmeny zostávalo ešte niekoľko hodín a ja som sa nudil.Môj vzácny meč mala stále Izis a ja som ho nemohol ísť žiadať ako ma Nefete dosť dôrazne upozornila.Teraz som začínal ľutovať, že som svoj tréningový nechal v svojej komnate.Prišlo mi však oveľa dôležitejšie vziať si tento, ako ten dotrieskaný od Maríje.Maríja sa mi síce zdala byť vcelku v kondičke, avšak jej umenie boja bolo v mnohých prípadoch dosť žalostné.Bola vždy nervózna, zbrklá a robila zbytočné chyby.Vlastne ako typická ženská.Možno i preto na zemi meče do rúk ženám nedávali.Hehe.No teraz by som si rád zatrénoval.Škoda že nie je s kým ani s čím.Zrejme mi skutočne nezostáva nič iné než čakať.Nuž asi využijem čas a skúsim to tu prehľadať.Možno nájdem niečo zaujímavé.S touto myšlienkou som opustil kobku a vydal sa tmavou chodbou doprava. „Kriste!“ povedal som keď som zbadal koľko dverí sa tu nachádza. „Kto toto navrhoval.“ potichu som otvoril prvé dvere odo mňa a uvidel spiaceho chlapa.Pohľadom som zbehol celú kobku.Do očí sa mi odrazilo svetlo od meča postaveného v rohu miestnosti a moja duša zaplesala.V duchu som si zrátal že moja kobka susedí s niekým kto má meč a začal sa potichu radovať.Možno si bude chcieť dať duel.
Potichu som zatvoril dvere, aby som ho nezobudil a šiel ďalej.
Za ďalšími dverami sa v posteli skrývala tá tmavovláska čo ma privítala na bráne.Obzrel som sa.Hm jej kobka pôsobí tak čisto. No nič pozriem sa čo je v ďalšej.
Prešiel som k dverám. „Tieto sú akési väčšie.“ otvoril som ich a uvidel niečo, pri čom by sa Maríja s Leniel zbláznili radosťou. Táto miestnosť, ktorá sa ani náhodou nedala nazvať kobkou, skrývala knižnicu od stropu po zem plnú kníh a vlastne okrem knižnice, krbu, stolíka, zopár kresiel a vodnej fajky neobsahovala táto miestnosť nič iné. Musím uznať že i na mňa to urobilo vcelku dojem.Vodnú fajku som si na výpravách vcelku obľúbil a i teraz som neodolal pokušeniu a vybral sa smerom k nej.
Na moje prekvapenie bola kompletne nachystaná.Chýbalo už len zapáliť a priložiť uhlík, ktorý bol nachystaný na striebornom tanieriku vedľa nej.
„Pokojne si ju zapáľ.“ ozval sa zrazu za mnou ženský hlas. Otočil som sa a uvidel Nefete stojacu vo dverách. „ Mne to nevadí.Vlastne som si len prišla prečítať jednu knihu.“ „No dobre.“ Súhlasil som prekvapene. „Dáš si so mnou?“ „Nie ja nefajčím, ale ty si pokojne daj.Len ju nezabudni nachystať tak ako si ju našiel, inak ťa Tauris i zlynčuje.“ „Kto je Tauris?“ spýtal som sa. „Uvidíš.“ zasmiala sa, vybrala si knihu pre ktorú prišla a usadila sa do kresla.
Chytil som uhlík do klieští, zapálil ho v krbe a položil na kovové sitko na korunke pod ktorým bol tabak. Usadil som sa do koženého kresla vedľa stolíka, vzal do úst hadicu, niekoľko krát som potiahol a vyfúkol dym.Opäť som potiahol. V ústach sa mi rozhostila melónová chuť tabaku.Hm musím uznať že je skutočne dobrý.
Asi som sa zatváril veľmi slastne alebo som vydal nejaký zvuk, pretože Nefete sa otočila na mňa a celkom pobavene ma začala sledovať. Čakal som že niečo povie, no ona ma len pobavene sledovala a potom sa vrátila ku svojej knihe. Hm, možno by nebolo od veci nadviazať rozhovor.
„Čo to čítaš?“ spýtal som sa snažiac sa vidieť na názov knihy, ale bolo to napísané zrejme jednou z rečí ktoré som neovládal.
„Náuku o drakoch.“ odpovedala. „V akej je to reči?“ spýtal som sa, pretože vzbudila môj záujem.
„ Stará latinka.“ odpovedala s úsmevom a opäť obrátila svoj pohľad do knihy.Stará latinka.O tej som už počul ale netušil som že ju temní ovládajú.
„ Ó tak to nebudem rušiť, ale niekedy by si ma ju mohla naučiť.“ povedal som položartom za čo som si vyslúžil len pobavený úškrn a prísľub doučovania.
Potichu som sa vrátil ku svojej fajke a slastne vdychoval dym. „ Sakra tá je fakt dobrá.Začína sa mi tu páčiť.“ odložil som hadicu a začal sa obzerať po nejakej knihe pre mňa až môj pohľad upútala hrubá kniha viazaná v koži na ktorej zlatými písmenami stál nápis: Zbroj a technika boja štrnásteho storočia.
Okamžite som ju vzal do rúk a začal listovať.Zdalo sa že je v nej všetko.Popisy, iluminácie...
Netuším ako dlho som ju listoval zabudnúc i na vodnú, keď ma zo sústredenia vyrušil hlas Nefete. „Mal by si vyčistiť tú vodnú a odložiť knihu.O chvíľu začína zmena a ešte chceš ísť i za Izis.“ „Aha, no dobre.“ odvetil som a sklamane odložil knihu. „Ale kde ju vyčistím? Nevidím tu žiadnu vodu.“ „Tamtie dvere vedú do malej miestnosti s vodou.“ odvetila Nefete a ukázala rukou kamsi do rohu miestnosti. „ A tabak a uhlík sú v zásuvke stolíka.“ povedala a ja už som sa ponáhľal i s vázou k vode. Umyl som ju a naplnil vodou.Potom som poskladal vodnú a naplnil kotlík tabakom.Nachystal som uhlík na tanierik a dúfal že Tauris nebude nadávať.Než už je Tauris ktokoľvek.
„Ok tak môžeme ísť.“ vyzvala ma Nefete. „Je najvyšší čas.“ Zahlásila po tom čo jej pohľad padol na malé vreckové hodinky pripnuté na kabátci ktorý vyzeral ako kabáty vojakov ktorých som videl na jednej z výprav.Celkovo jej oblečenie vyzeralo skôr mužsky ako žensky.
„Dobre.“ Odvetil som a kráčal za ňou von z knižnice. „ Vyfasoval si miesto v kotolni .“ oznámila mi akoby mimochodom. „Hm super. Opäť budem celý spotený.“ pomyslel som si a moja dobrá nálada bola preč. Nenávidím keď som spotený.Bez slova som však kráčal za Nefete a snažil sa zapamätať si v tom bludisku nejaké záchytné body. „Teraz ideme za Izis pre môj meč? „ spýtal som sa.
„Správne, Izis ťa už očakáva.“ „Paráda.“ potešil som sa v domnienke že už svoj meč dostanem naspäť.
Náhle Nefete zastala a ja som do nej vrazil. „Už sme tu.“ vyhlásila, prehliadnuť moju neobratnosť a zaklopala na dvere ktoré boli bohato zdobené strieborným kovaním.
„Ďalej.“ ozval sa hlas ktorý mi prišiel povedomý. Vstúpili sme do miestnosti a ja som pri pohľade na Izis skoro onemel. Veď to je...
Nemohol som tomu veriť.Izis vyzerala presne ako žena z obrázku, ktorý mi vždy ukazovali a tvrdili že to je moja matka. „ Á tak tu ťa máme.“ Vyhlásila Izis uprúc na mňa pohľad červených očí.
„Môžeš ísť Nefete, do kotolne ho odvediem sama.“ riekla smerom k Nefete stále zo mňa nespúšťajúc zrak. „ Ako rozkážete pani.“ povedala Nefete úctivo a zmizla vo dverách.
„Tak sme tu sami.“ obrátila sa ku mne Izis. „Chcem svoj meč!“ vychrlil som náhle.
„Tu máš.“ podala mi ho a ja som si začal prezerať či je v poriadku. Zdalo sa že hej. „ Inak vitaj doma. Musím uznať že som čakala celé stáročia kým sa vrátiš.“ vyhlásila a ja som zostal stáť s otvorenými ústami. Takže je to skutočne ona? Ale prečo som potom skončil u bohov svetla? Otázky mi vírili hlavou a ja som nevedel čo sa spýtať skôr.
„Si to vážne ty?“ spýtal som sa nakoniec. „Som.“ odvetila ticho. „Ako som sa ocitol u bohov svetla?“ spýtal som sa nazúrene. „Nechala som ťa tam keď ma vyhostili z pobytu. Mala som pocit že sa tam viac naučíš. Sľúbili mi že ťa pošlú keď dospeješ, no nestalo sa. Vysielala som poslov ale každého zabili.“
„No je čas ísť.“ vstala. Jej červené vlasy a zavlnili a mäkko spočinuli na dlhých čiernych šatách.Vyšla dverami a viedla ma chodbou smerom ku kotolni.

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu