Noo...taky mensi filozoficky brak=stav mojej duse

Keby sa dal ocean prekročiť bez toho, aby sme si namočili nohy.
Keby existovala svieca, čo nikdy nezhasne v prievane.
Keby som mohla stáť na cípe nazvanom koniec sveta,
Vedela by som, že to moje telo vrhá len tieň na rozpálenú zem.
Siahla by som po flaši bezodna a pila až dokým by celé moje telo nepocítilo, toto je maximum.
Vietor by sa mi pohrával s vlasmi ako to zvykli robiť tvoje ruky.
V tvári by som pocítila jemný nádych tvojho medového dychu.
Hľadela by som vpred, neobzrela sa do strán. Vykročila bez okolkov,
Bez strachu z nástrah. Hodila sa pod kolesá vlaku, len pre tvoje slová.
Stačilo by málo a moju dušu by zalialo tekuté zlato. Stvrdlo a zostalo tam navždy.
Neodstrániteľné kúsočky šťastia.

Ako slnko zažiari a potom sa opäť stratí,
zložiť zbrane a bezbranne sa postaviť priamo do rany.
Očakávať milosť, zľutovanie či zásah?
Riskovať či stáť v tieni. Ukrývať sa za rohom a v kútiku duše čakať, že všetko sa vyrieši samo.
Statočnosť či využitie každej chvíle? Nezahodiac ani minútu, nečakať. Konať!

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu