Priateľov som nechala na oslave sama a išla som sa s ním porozprávať, čo sa deje. Akonáhle som zavrela dvere svojej izby, hodil sa mi okolo pásu a srdcervúco plakal. Medzi vzlykmi som rozumela slová ako neopúšťaj ma, ľúbim ťa. Porozprávali sme sa a myslela som, že je všetko v poriadku, preto som vstala, aby som išla späť k priateľom. No on ma nepustil. Kŕčovito ma držal v náručí a nech som sa snažila akokoľvek nedarilo sa mi dostať sa z jeho zovretia.
Začala som sa báť a povedala som mu, že ho nechcem a nech odíde. Neposlúchol. Pozrel sa na mňa so slovami, aby som mu povedala do očí, že ho neľúbim. Zahľadela som mu do očí a s kamenným výrazom povedala vetu neľúbim ťa. Začal sa smiať ako šialenec a tvrdil, že to vravím len tak, že to nemyslím určite vážne, že ho ľúbim, že to vie a opäť ma chytil do kŕčovitého zovretia... Boli 4 hodiny ráno, keď som sa zamkla do izby svojich rodičov, keď odišiel. Oslava sa skončila už dávno a po priateľoch nebolo ani chýru ani slychu.
Zaspala som so slzami v očiach, rozmýšľajúc, čo bude nasledovať...
Zobudil ma zvoniaci mobil. Na displeji sa zračila správa od neho s ospravedlňujúcim textom. Ako vždy... Stlačila som tlačítko zrušiť a pomaly si v mysli vybavovala predošlý večer. Na tvári som mala zaschnuté slzy a v srdci prázdno... Nevedela som prinútiť svoju myseľ, aby začala pracovať. Tak som sa len otočila na druhý bok a pokúsila zavrieť oči. Vedela som, že ma čoskoro zobudí ďalšie zvonenie oznamujúce príchod sms správy. Ten scenár som už poznala. A ako som si myslela, tak sa aj stalo. Ďalšia správa, ďalšie slová, v ktorých boli ospravedlňujúce frázy a ďalší pocit prázdna v mojom vnútri.
Chvíľu na to sa na displeji zobrazilo jeho meno s fotkou. Opäť som dala zrušiť a vypla som si mobil. Celé poobedie som ležala v posteli s pohľadom do stropu. Vedela som, že to nemá zmysel. Zapla som telefón, zrušila 12 neprijatých hovorov a 5 správ, s rovnakým textom a vyťukala písmenká znamenajúce ukončenie niečoho, čo ma mrzí a bolí. Správa bola dlhá, s vysvetlením. No vedela som, že aj tak nepochopí. Možno si poviete, že rozísť sa cez telefón, alebo internet je chrapúnstvo prvej triedy. Možno. Ale ja som vedela, že to je jediný spôsob, keď budem mať od neho pokoj a keď nezažijem situácie ako deň predtým. Vedela som, že keď sa deje niečo takéto, tak je ako zmyslovzbavený. Vedela som to a bolelo ma to. No tiež som sa toho bála.
Ani neviem ako, ale vydržala som týždeň chodenia prosiacich sms správ, hovorov, ktoré som zrušila ani nepočítam. Až to začalo mať neprimeraná spád. Obťažovanie mojich priateľov sms správami, nech mi dohovoria, návštevy mojej matky so slovami, aby sa so mnou porozprávala, lebo vedel, že je to jediná osoba, na ktorú dám. Až mi raz telefonoval jeho druhý brat so slovami, že odkedy sme sa rozišli, tak neje, nepije, pochudol, s nikým sa nerozpráva a vyzerá naozaj strašne... Tieto správy som dostávala aj na internete. Po nich som sa cítila ešte horšie. čo som to urobila? Vŕtalo mi hlavou. Predsa som mu nechcela ublížiť, ale práve naopak, pomôcť mu. Možno by pomohlo, keby sa s ním pozhováram. A tak som sprostredkovala stretnutie. Bolo to v noci, keď som už nevedela, čo ďalej. Nikomu som nič nepovedala a išla som na miesto, na ktorom sme sa stretávali. Akonáhle prišiel, videla som ,že slová jeho brata boli skutočné. Vyzeral strašne, mal prepadnuté líca, bol vychudnutý a bledý a oči stratili aj ten malinký ohník, ktorý tam bol, keď mu zomrel najmladší braček...
Najskôr sme sa len rozprávali. Vravela som mu, že musí jesť, že to nemôže všetko brať tak tragicky. On mi na to, že sa to nedá, vraj jeho život nemá už žiaden zmysel. Najskôr stratil najmladšieho bračeka a teraz mňa. Po tých slovách sa rozplakal a ja som si zas spomenula na jeho malého bračeka a na jeho usmiatu tváričku a na to koľko bolesti pretrpela celá jeho rodina, keď ho stratili... Objal ma. Opäť ten kŕčovitý stisk... Zavrela som oči a povedala si, že som bola nenormálne sobecká, keď som sa s ním rozišla. Myslela som na seba a nie na neho. Nie na to, čo prežíva, nie na to ako sa cíti, nie na to, čo sa môže stať, keď ho nechám samého... Pristala som na to všetko a opäť sme boli spolu. Zo začiatku bolo všetko celkom v poriadku, no po čase sa scenár začal opakovať a ja som bola slabšia ako predtým...
Jeho plač býval čoraz častejší, jeho spoločnosť pri mne tiež a jeho reči o spoločnom bývaní a živote sa z jeho úst ryli nezastaviteľne.
Všetko som začala vidieť pesimisticky, tak ako on. Z ničoho som nemala radosť, tak ako on. Všetci boli zlí a chceli nás rozdeliť, tak ako tvrdil on...
Po dlhšej dobe sa konala ďalšia zábava, na ktorej som mala vypomáhať s obsluhovaním. On tam mal prísť neskôr, keďže bol ešte v práci. Blížila sa 23. hodina a jeho nikde. Tak som mu volala, kde je. Už v telefóne som počula, že nie je niečo v poriadku. Jeho slová prídem neskôr, musím sa ísť ešte prejsť, boli tiché a prázdne. Nakoniec prišiel, oči opäť plné sĺz,sadli sme si do auta, kde sa odohrával ten istý dialóg ako vždy, keď má oči plné sĺz. Už som to nevydržala a odišla som dnu medzi ľudí. V hlave mi hučalo, srdce mi pumpovalo ako šialené a dych sa mi zrýchlil. Mala som dosť. Už som vážne nevládala.
Prišiel dnu. Bola som v skupinke ľudí, s ktorými sme rozoberali priebeh zábavy. Kľakol si pred všetkými na kolená a s plačom prosil o odpustenie. Bolo to šialené... Poslednýkrát ma vytiahol von, kde sa všetko opakovalo. Povedala som, že na druhý deň sa o tom porozprávame a odišla som domov. Naozaj som nevládala. Na druhý deň mi prišli len dve správy, asi začal chápať, že je toho na mňa veľa. Neozývala som sa. Po týždňoch som dostala vyčítajúcu poštu. Ako som ho nechápala, ako som mu nikdy nepomohla, ako som myslela len na seba, ako som mu ublížila...
Dnes sa so mnou nerozpráva. Vždy, keď sa stretneme, otočí sa na inú stranu, aby sa na mňa nemusel pozerať... Ale nebojte sa, má sa dobre. Mesiac po našom rozchode si našiel druhé dievča, s ktorým ho ľudia stretávajú, keď ju vedie na cintorín, k hrobu svojho malého bračeka...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Je to reálny príbeh, neviem či bohužiaľ alebo vďakabohu... Vzala som si z tejto situácie veľa skúseností a pozerám sa teraz na niektoré veci úplne inými očami. Ľudia ho poznajú ako dobráka, tak neveim, či sa tak zmenil kvôli bratovej smrti, alebo to v ňom vrelo neustále a dal to najavo, len po dlhšej dobe. Každý asi pozná nejakú osobu s podobnými vlastnosťami, ale je len nás či jej dovolíme aby nám vstúpila do života, alebo si budeme od nej rozumne držať odstup. Tak dúfam,že ty si ten druhý prípad
Napíš svoj komentár
Je to neuveriteľný sebec, ktorý si pripúta osobu na ľútosť a potom jej nedá pokoj. Podľa tohto článku súdim, že bol/je aj psychicky labilný, pretože toto normálny človek nerobí.
Ale pár vlastností poznám...Niekoho mi to totiž pripomína...