občas cestujem z Trnavy do dedinky Abrahám, vzdialenej nejakých 17 kilometrov ... linkový autobus danú trasu prejde za maximálne 35 minút ... dnes som šla na autobus, ktorý z Trnavy vyrážal o pol 5 poobede ... do Abrahámu sme mali doraziť pár minút po piatej ...
sedela som na sedadle, počúvala hudbu ... nevšímala som si čas ... cítila som, že ideme pomalšie ako zvyčajne ... zrazu autobus zastavil mimo dediny ... začal cúvať ... pozrela som sa z okna ... prekvapil ma silný vietor ... vytváral na okraji cesty nádherné duny zo snehu ... ľutovala som, že nemám pri sebe kameru alebo fotoaparát ... akoby som sa z výšky pozerala na púšť ...
zopár chlapov vystúpilo z autobusu ... po zbežnom "očekovaní" situácie som zistila, že išli pomôcť vodičovi zapadnutého auta, ktoré nám blokovalo cestu ... pozrela som na hodiny ... hmm, už sme mali byť dávno v cieli ... chlapi sa vrátili ... autobus sa vyštveral na kopec ... a znovu sme stáli ... vyzeralo to, že viacerí zapadli do snehových závejov ... cestovali sme už hodinu ... cestári si zrejme dávajú šlofíka ...
bonusom bolo, že na autobuse prestali fungovať stierače ... šofér šiel doslova po pamäti ... silný vietor pískal za oknami ... do skiel šľahal drobný snehodážď ... rýchlosť autobusu sa s každým metrom znižovala ... zotmelo sa ... v nejakej dedine autobus zastal ... šofér oznámil, že jednoducho ďalej odmieta ísť ... museli sme vystúpiť a pokračovať peši ...
rýchlo som sa obliekla ... vonku ma takmer zrazil z nôh prudký vietor ... no nechutne zima bolo ... ostatní cestujúci sa postrácali v tme ... neisto som postávala ... nakoniec som sa rozhodla pokračovať ... musela som sa hýbať ... myslela som, že zamrznem ... trmácala som sa po ceste ... kvôli šľahajúcim kvapkám a vetru som nevidela, kade vlastne kráčam ... zavolala som Máriovi, že budem meškať ... a že vôbec netuším kde sa práve nachádzam ...
potácala som sa po ceste ... vlastne po ľade ... vietor sa mi zapieral do chrbta a ja som korčuľovala ... strácala som kontrolu nad vlastným telom ... zúriacej prírode sa nedalo odporovať ... radšej som šla cez vysoké snehové záveje na okrajoch cesty ... vystrašene som sa snažila o racionálny prístup k momentálnej situácii ... klepala som sa od zimy ... dych sa mi zrážal ešte v ústach ...
tušila som, že ak sa do Abrahámu dostanem, tak tam aj uviaznem ... dokelu ... to nie ... musím ísť dnes naspäť do Trnavy ... och ... snažila som sa myslieť na iné veci,aby som necítila zimu, čo mi zachádzala pod kožu ... nedalo sa... nohy ma akosi prestávali poslúchať ... ale vedela som, že nesmiem zastaviť ... netuším ako dlho som šla ... postupne som si prestávala cítiť končatiny ... "už len kúsok" ... vravela som si dokola ... "už len kúsok" ...
začula som vrčanie motora ... zastalo pri mne auto ... "zveziem vás, slečna?" ... vďačne som nastúpila ... "nie je to síce o nič rýchlejšie, ale aspoň ste v teple" ... postarší pán mieril do Sládkovičova ... stále dačo mlel, ale nedokázala som vnímať jeho slová ... postupne sa mi vracal cit do rúk aj nôh ... zviezol ma až do Abrahámu ... poďakovala som ... meravo sa usmiala ... sánku som mala ešte zamrznutú ... zamierila som do kulturáku ...
naštvane som vpálila do miestnosti ... "no vitaj, si celá?" ... Mário roztvoril náručie ... objala som ho ... "hej v pohode" ... "čo si jaká nasraná?" ... opísala som mu proces presunu do Abrahámu - autobus, nohy, auto ... "a potrebujem ísť dnes aj naspäť" ... Mário na mňa neveriaco pozeral ... "tak s tým nerátaj" ... "uvidíme" ... zhodila som veci na stoličku a pritúlila sa k radiátoru ... "jeeej, ahoj" ... baby mi každá dali jednu pusu ... "bože, si ako cencúľ" ... stručne som im vykreslila svoju cestu ... tvárili sa tak zhrozene, že som sa proste musela rozosmiať ...
po splnení povinností som oznámila, že odchádzam ... "kam ideš? - neblázni, prespíš u mňa, v takomto počasí žiadny autobus nepôjde" ... tvrdohlavo som si zapla kabát ... "idem to skúsiť, ak sa do hodiny nezavolám, tak" ... neprišlo mi na um nič trefné ... "dám ti vedieť, že čo a ako, dobre" ... zakývala som ostatným a vybehla von ...
cupkala som po zamrznutej ceste a duchu omieľala ... "Pane, prosím, dostaň ma do Trnavy, ak je to tvoja vôľa, ale aj keď to tvoja vôľa nie je" ... zdalo sa mi, že som v hmle zazrela niečo ako autobus, tak som pridala ... nedočkavo som sa snažila dovidieť za roh ... nič ... sklamane som spomalila ... už krokom som došla na autobusovú zastávku ... skleslo som tam stála asi minútu a vtedy sa stal zázrak ... spoza kostola sa vynoril žlto-modrý autobus ...
pocítila som nával obrovskej radosti ... srdce mi vyletelo z hrude a od radosti výskalo ... autobus zastavil, dvere sa otvorili ... vnútri sedeli 4 ľudia ... hodila som na šoféra obrovský úsmev ... "aach, ani neviete, ako rada vás vidím" ... zasmial sa ... vytiahla som študentskú kartu ... len mávol rukou ... "sadnite si, slečna, možnože budete ešte aj tlačiť autobus, keď zapadneme" ...
klesla som na sedadlo a nemohla som sa prestať usmievať ... autobus sa pomaličky plazil po zamrznutej ceste ... všetci sme strnulo sedeli na sedadlách a vypliešťali do tmy pre nami ... na konci dediny sme zastavili a sledovali svetlá áut na ceste ... všetci blikali a pomaly sa posúvali ... napäto sme čakali, či sa auto v diaľke dostane do druhej dediny ... prešlo ... šofér zaradil a opatrne vyrazil ...
slimačím tempom sme sa posúvali pomedzi polia ... naozaj neviem, ako šofér vedel, kde je cesta ... minuli sme zopár pomaličky napredujúcich áut ... po nejakom čase nás minul traktor s radlicou ... neveriacky sme sa naň pozerali ... on mal tú radlicu zdvihnutú do vzduchu ... prečo neodhŕňa??? ... neuveriteľné ...
napredovali sme doslova po metroch ... v tretej dedine nastúpila do autobusu veľmi zvláštna rodinka ... otec, matka a 4 dievčatá ... ten chlapík mi pripadal veľmi známy ... spontánne sme sa začali rozprávať ... ten chlap mal síce pekné oči, ale podľa jeho prejavu to vyzeralo, že má dáku psychickú poruchu ... a priam neuveriteľným spôsobom ma začal baliť ... rozprával mi niečo o viktorovi, ktorý sa zajtra žení ... že on sám je ženatý, znázornil pritom želiezka na rukách ... jeho manželka sedela na vedľajšom sedadle a po celý čas nepovedala ani jediné slovo ... ich 4 dcérky splašene pobehovali po autobuse, jedna bila otca po ramene, druhá mu nadávala do trúb, tretia oblizovala preukážku a štvrtá občas vydala divoký výkrik ... chlapík na mňa hľadel, len podchvíľou dcéram povedal, aby držali klapačky ... nevedela som, ako sa mám správať, tak som len ticho sedela ... našťastie v najbližšej dedine vystúpili ...
čím bližšie sme boli k Trnave, tým boli cesty upravenejšie ... aj áut pribúdalo ... bolo to akoby sme vstupovali do iného sveta ... pripadalo mi čudné, že ideme po dokonalo odhrnutej ceste v prúde iných dopravných prostriedkov ... kým zopár kilometrov za nami nie je vidno kadiaľ cesta vedie a hocaké klzisko či hokejové ihrisko by sa hanbilo v porovnaní s povrchom vozoviek ...
po príchode do Trnavy som vyletela z autobusu ako splašená srnka ... okamžite som vytočila Máriove číslo, aby som mu oznámila že som v Trnave ... ani neviem ako som prišla na privát ... rozšírenými zreničkami som sledovala zamrznutú zem pod nohami ... vyhrabala som kľúče z tašky ... vybehla na moje poschodie ... vrútila som sa do bytu ... zabuchla som za sebou dvere a zamkla ...
následky: som celá zamrznutá ako cencúľ, ak budem chorá tak ma porazí ... celé vnútro mám zovreté ... trasú sa mi ruky ... keď si priložím prsty na tepnu, cítim ako mi prudko bije srdce ... ak si predstavím tú cestu, tak sa ešte aj celá rozklepem ... mám pocit že za posledných pár hodín som zostarla o niekoľko rokov ... no jednoducho - trauma ... a to na byte nemám ani kvapku alkoholu na "potuženie", ani nič sladké na obalenie nervov ... zo zúfalstva by som si už aj cigaretu zapálila ... len aby sa mi prestali triasť ruky a bolo mi teplejšie ...
... A TO VŠETKO KVôLI CESTÁROM !!!
kde sú? ... schovaní vo svojich teplých garážach? ... popíjajú horúci čajík? ... hrajú karty? ... či kieho? ... hlavne že cez leto ukazujú svoje naleštené stroje! ... obracajú radlice sem a tam na všetky strany ... bodaj vás ... mrchy jedni ... v takýchto okamihoch celkom chápem vetu "Starí zlatí komunisti!" ...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mimi89
5. 2.febuára 2010 23:20
fuuha nezavidim ti...dufam ze si ok a ze popijas teply caj v poslteli...
3
Ono neni problém v cestároch, ale v tom, že sa všade šetrí a jednoducho nie je ich dostatok.
Napríklad ja bývam vo väčšom okresom meste a na celý okres sú dve autá, takže ak padá sneh, tak jednoducho nestíhajú, lebo ciest je veľa.
Napríklad ja bývam vo väčšom okresom meste a na celý okres sú dve autá, takže ak padá sneh, tak jednoducho nestíhajú, lebo ciest je veľa.
Napíš svoj komentár