Nečakané áno...Áno?

Vrelé privítanie....vrelé uvítanie...vrelé pohľady...vrelé náhľady...
Úsmevná reč...ktorá sa rozkrútila rýchlo preč...úsmevný odev...ktorý si mala na správny záber...
V speve trvajúcom dlhšie ako chvíľu sa zjavil úsmev viditeľný na celú míľu...
Oči, čo hrajú sa na schovávačku predbiehajúc sa v pohľadoch do správneho riadku...
Oči, čo úsmev rozdávali celý deň..a isto aj noc...a každému, kto si to zaslúžil pekne po poriadku...
Nočná debata, ktorá končila príliš jasne....aj keď všetko bolo prijateľné a zjavné...
Naladené spoločné rádio sa hlásilo s duševným servisom...aj keď celkom istý som...že to bolo nutné a celkom chutné...keď ostali sme chvíľu ticho...chvíľku dýchať nočnú arómu trošku clivo...


Slepá ulička sa zrazu vyjasnila...a keďže len raz sa dá dostať do cieľa...tak aj dvojzmyselná veta párkrát zaznela...
Pozvánka do stavu beztiaže...stavu, v ktorom si každý raz pomôže...stavu, v ktorom sa každá súčiastka istotne dobre premaže...
Nenormálne normálna prosba...normálne nenormálna výhra....myšlienky zvlnené v závitoch rovno stojacich jeden vedľa druhého...sa opierali o zákutia, v ktorých sa nepremieta rozprávka pre malé deti...v ktorej sa neučia separovať žiadne smeti....
V tých zákutiach sa prejavila základná potreba...pre niekoho možno záľuba...pre iného možno niečo, čím sa človek stáva človeku bližším...krajším...zraniteľnejším...
Keďže po nej spoznáš človeka od hlavy až po päty...od vlasov až po nechty...
Máš presne celého človeka ako na dlani...a dúfaš, že sa už konečne zadarí...
Že sa to konečne podarí....a rozlejeme víno v prázdnom pohári...čím dáme vedieť všetkým že nie sme celkom normálni...a že sa máme viacej ako radi...že už nechceme byť kamarádi...
Alebo sme prehnali niečo viacej ako bolo treba??Žeby sme zbytočne krájali krajec chleba..???


V totálnom opojení totálne uletení...slovami i riadkami..sme prášili staré frázy...
A keď už cítiš, že to všetko je zrazu za nami...a hneď zas pred nami...
Ta k si spomeň na ten krásny pohľad...na tú krátko slušnú hru...na výhru...prehru...a možnú dohru...
Rozsvietené slnko...sa tvárilo ako škodoradostný sused, čo Ti obleje suché prádlo...
Ale Ty si sa nehnevala..Ty si sa usmievala...svoj pohľad si aj jemu rozdávala...


V náručí koho by si rada zaspávala??Kde všade by si išla???Aj na kraj sveta??Kraj svetla??
Do tej jamy plnej beznádeje???Kde sa všetko a nič zrovna deje???
Máš rada všetko, čo sa sluší...keď sa aj spontánna hra znovu skúsi...
Vykúzliš mi úsmev na tvári..máš diagnózu ako ja...sme tam boli obaja...mali sme oči len pre seba...
Ten môj pohľad sa nedal vidieť...bol to pohľad práve na Teba...
Nervozitou si trochu stála a prihovárala si sa ku mne...akoby som mal niečo povedať...
Akoby som mal vykričať pocity, ktoré ma opantali....ktoré mi nádej dali...


Bc. elwinko

 Báseň

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu