Nový deň - siedmy

Ráno sa prebudil na klepanie. Nie na klopanie na dvere, ale na klepanie rezňov. Tento špecifický zvuk poznal od mala. Sám mal rezne rád a z času na čas ich klepal. Bol zobudený, ponaťahoval sa a dokráčal do kuchyne. Ranná káva padla akurát vhod. Na raňajky jogurt. Očistil zeleninu a dal ju variť. Zbožnoval nedele, kedy si varieval vývar so zeleninou. Raz hovädzí, raz slepačí inokedy kurací.

Chystal sa skúšať nový recept, tak sa patrične pripravil. Naklepal zľahka rezne a osmažil ich sprudka na oleji. Vybral ich, vložil do pekáča. Zalial ich smotanou a dal zapiecť. Polievka sa už varila, celá kuchyňa bola napáchnutá vôňou vývaru. Ešte očistil zemiaky a dal ich tiež variť. Nedeľné doobedie mu spríjemňovala česko-slovenská hudba z Fun Rádia. Pred dvanástou vybral mäso z rúry. Dovaril zemiaky a vypol polievku. Zemiaky rozšľahal.

Prestrel stôl. Zeleninu na extra tanier, rezance taktiež, nesmela chýbať vegeta, kari korenie a chilli papričky. O dvanástej zasadol ku stolu, nabral si polievku a začal jesť. Po polievke sa pustil do výborného a lahodného mäska. Skvelo najedený upratal kuchyňu a sadol pred televízor. O jednej nezabudol sledovať Na Telo. Práve v ňom bol Ivan Mikloš a Viera Tomanová. Hlavnou témou relácie bol II. pilier. Tobiáš mal pocit, že obaja majú sčasti pravdu, ale aby sa dohodli, to veru nehrozilo.

Zazvonil mu mobil. Volala Nika, zdvihol. Ahoj, neruším Ťa? Nie, nerušíš. Poďme sa prejsť ku rieke, chcela by som sa vyvetrať. Dobre, tak za polhoďku pri potravinách. Platí, povedala Nika a zložila mobil.

Bolo chladnejšie ako včera, Nika mala dlhší zelený kabátik a pod ním zelené tričko. Na nohách vysoké čižmy. Tobiáš dobehol v rifliach a riflovej bunde. Vykročili smerom k rieke. Kráčali cez bulvár, obzerali výklady obchodov. Cestou dostali chuť na zmrzlinu. Zastavili sa pri zmrzlinárni, Nika si dala stračiatelu s jahodovou a Tobiáš čokoládovú s citrónovou. Vykračovali ďalej popred obchodné domy, športovú halu a cez veľké parkovisko. Popri lízaní zmrzliny sa rozprávali o svojich snoch. Nika sa rozhovorila: Ja by som raz chcela byť šéfkou, mať pod sebou ľudí, ktorým by som rozdelila prácu, usmerňovala ich, tvorili by sme tím. A popasovali by sme sa asi s každou výzvou. To sa Ti isto raz splní, pokračoval Tobiáš. Treba len veriť, začať od podlahy a postupne sa vypracovať až ku stropu. Tebe sa to hovorí, zasmiala sa Nika.

To už vykračovali chodníkom popri rieke. Hladina bola vyššia ako inokedy. Bolo to kvôli dažďom, ktoré už druhý týždeň deň čo deň neprestávali. V iných častiach krajiny hrozili záplavy. Stretávali mnoho zaľúbených párov, ktoré sa tiež prechádzali popri rieke. Boli rozdielne, a pritom také podobné. Každý jeden spájala láska. Spájal ich ten spoločný cit. Cit, ktorý rástol aj v Tobiášovi aj v Nike. A obaja to vedeli.

Prešli popri nábreží, smiali sa jeden na druhom. Debatovali o trapasoch, ktorým sa v živote nevyhli. Stalo sa mi, že som musela prednášať jeden kurz v blúzke, ktorú som si ráno dávala čistú, no na obede som si ju zašpinila. Ani som o tom nevedela. Až doma som si všimla, že je celá od majonézy. To až také strašné nebolo. Ja som musel prednášať po opici. Mal som s kamarátmi stretávku, zdržali sme sa v podniku. Domov som prišiel nad ránom. Zrazu len počujem zvuk budíka, ledva som prišiel do práce. Ešte stále som sa necítil triezvy. Keď som len mal predstaviť priateľskej spoločnosti náš produkt. To boli kruté tri hodiny. Stále som bol smädný. Potil som sa, dokončil Tobiáš. Ocitli sa na konci nábrežia, vydali sa teda nazad, no druhou cestou. Kráčali pomedzi bytovky, paneláky, činžáky.

Nevnímali čas, vnímali len jeden druhého. Letmé dotyky rúk spečatili silným stiskom. Stalo sa im, že ostali ticho, len kráčali a hľadeli si do očí. Nevedeli, čo, nevedeli o čom, mali pocit, že všetko v ten deň povedané už bolo. Mali pocit, že k sebe patria, že sú pre seba stvorení. Rozumeli si a to bolo viac než zjavné. Prechádzali cez cestu, smerom k Nikinmu paneláku. Znovu stáli jeden pred druhým, no dnes to bolo oveľa bližšie. Tobiáš sa Nike poďakoval za fajn deň i podvečer strávený v jej blízkosti. Neďakuj, veď aj ja som sa cítila veľmi dobre, pokračovala Nika.

Určite si to zopakujeme. Určite áno, povedala Nika a pristúpila k Tobiášovi. Objala ho a on objal ju.

Zdvihla tvár k jeho tvári, ich nosy sa stretli a vzájomne sa...

(koniec siedmej časti)
(koniec prvej série)

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu