Nový deň - tretí

Presne vedel, kedy začala streda. Ešte o polnoci nespal, prehadzoval sa. Od toľkého piva musel chodiť častejšie na záchod, ale to ho až tak nestresovalo. Skôr ho ubíjala samota. Cítil sa naozaj sám. Každý deň sa vracal domov sám, varil si sám, pral si sám. Občas ho takéto myšlienky privádzali do šialenstva. Hneval by sa sám na seba, keby nechodil do spoločnosti. Lenže on chodil. A stále bol sám.

Pozeral na mobil a údaj o čase, 00:01, ho vôbec neprekvapoval. Rozmýšľal aj o Milanovi. Nevedel pochopiť ako môže tak ľahko zbaliť dievča či ženu. Mal síce päťdesiat, ale jemu to nevadilo. Vyberal si, ale aj nie. Niekedy bral, čo prišlo, inokedy sa snažil získať náklonnosť tmavovlasej čašníčky. Tobiáš sa pousmial. Bol si stopercentne istý, že Milan bude ráno meškať do práce kvôli tej čašníčke.

Budík zvonil ako vždy presne. Tobiáš vstal z postele a po ranných rituáloch sa premiestnil do práce. Vzduch bol napáchnutý ránom, bolo popršané a Tobiáš mal rád tú bezprostrednú vôňu po daždi.

Ako tak sedel v kancelárii, jedným okom pozeral na Milanov stolík. Bol stále prázdny. Zrazu sa vstupné dvere rozleteli a v nich sa objavil Milan.

Presne ako som si myslel zasa mešká, pousmial sa Tobiáš cez pootvorené dvere smerom k Milanovmu stolu. Ten si ho všimol a pomaličky dokráčal do Tobiášovej kancelárie.

No ako? , spýtal sa Tobiáš. Dračica, Monika je dračica, žmurkol Milan na Tobiáša. Takže Monika, to Vy spolu akože teraz chodíte? , nedalo nespýtať sa Tobiášovi. Milan sa poškrabal pravou rukou za ľavým uchom a povedal so skrčeným výrazom tváre: Čo Ti ja viem? Vieš, že nie som na vzťahy.

Tobiáš nemal rád takéto reči, lebo mu to prišlo ako keby si Milan nevážil, čo sa mu ponúkalo. Zo začiatku sa mu snažil aj dohovárať, ale nepomáhalo to. Milan bol skvelý odborník vo svojom obore, ale čo sa žien týka, bol skôr kure*ník alebo slušnejšie povedané sukničkár. On s úsmevom na tvári o sebe vyhlasoval, že je pivkár, keďže mal rád dobre vychladené pivo.

Včera to bolo fajn, musíme to zopakovať, vybehlo z Milana. Jasné, na budúci týždeň? , spýtal sa Tobiáš. Môže byť, odvetil Milan, veď sa ešte dohodneme. Cmukol si celkom nahlas a odišiel ku svojmu stolu.

Tobiáš sa zahĺbil do práce, mal toho tak akurát dosť. Musel už pomaly pripravovať podklady pre Juraja, čo všetko za týždeň stihol. Mal vo svojej práci systém a bol rád, že si prácu dokáže urobiť tak, aby čo najmenej trpel. Trpel neustálym stereotypom. Koľkokrát mal chuť odísť, ale zasa, kde by našiel prácu s takým ohodnotením? Uvedomoval si, že asi hneď nikde. A to bolo jediné, čo ho držalo vo firme. Pár zmlúv si išiel prekopírovať, no kopírke sa nechcelo. Zasa raz práve jemu došiel toner. Kým ho vymieňal, spravil kópie a vrátil sa do kancelárie, na stole ho čakala šálka kávy. Pri nej lístoček s textom: Pre krásne dotyky. Bol to lístoček číslo tri, keďže zo začiatku pri káve nemával žiaden lístoček. Usporiadal si ich vedľa seba a nahlas čítal: Pre krásny deň...Pre krásne oči...Pre krásne dotyky. Ten posledný lístok ho trochu vyplašil. Stále nevedel od koho je káva, ktorá ho vedela nakopnúť. Povedal si, že najbližšie príde na koreň tomu, kto sa na ňom asi zabáva. Alebo to myslí vážne? Pýtal sa sám seba a nevedel si odpovedať.

Dnešný obed si musel pretrpieť v pizzerii s Otom. Oto bol človek, ktorý strašne ohováral. Všetkých, všade a nezaujímalo ho ani to, že človek ktorého ohovára, sedí pri vedľajšom stole. Taký bol Oto. Sebavedomá mladá krv, mal tridsaťpäť a rozum často ako pätnásťročný. Juraj ho však mal rád, teda skôr, mal rád jeho vytrvalosť v práci.

Oto bol človek, ktorý chodil do firiem tesne pred ich krachom a ponúkal im záchranu v podobe odkúpenia ich firmou. Bola to špinavá práca, lebo Oto to ani inak nevedel robiť. No a s týmto človekom bol Tobiáš v pizzerii na obede. Pracovnom obede. Oto ho oboznámil s ďalšími troma firmami súcimi na odkúpenie. Jedna bola dosť nerozhodná, ale keď som im vykreslil ich čiernu budúcnosť, tak zmenili názor, rehotal sa Oto. Tobiáša zaujímalo portfólium jednotlivých spoločností, Oto nemal problém so žiadnou Tobiášovou otázkou. Najskôr dokončím GaS Tracking a ďalej sa uvidí, rozprával Tobiáš. Okej, okej, len aby sme to nezmeškali, hovoril Oto s vážnou tvárou. Radšej menej a poriadne ako viac a dodr*ať to, pamätaj čo sa stalo s Momom, hádam si nezabudol? , spýtal sa Tobiáš Ota. Nie, nezabudol a nepripomínaj mi to stále, bola to chyba a už tisíckrát som to oľutoval. Odvtedy si dávam sakramentský pozor, odpovedal mu Oto bez mihnutia oka. Momo bola jedna spoločnosť, ktorá celej ich firme skomplikovala život. Mala kontakty na mafiu a pri odkúpení zažili všetci do jedného poriadne peklo...

Ty a počul si, že Juro chce nové auto? Teda nieže by nemal nové Bentley, ale chce vraj džípa, že sa mu páči Tvoja X5, ale aby neopakoval, tak si vraj kúpi X6. Čo na to vravíš? , začal Oto zostra. Nech si kúpi pre mňa za mňa aj druhý Titanik, mne je to aj tak jedno, odpovedal mu Tobiáš.

Po chvíľke sa rozlúčili a Tobiášovi sa nechcelo do práce. Bol najedený, spokojný, ale stále sám. Zasa to na neho prišlo. Mal v úmysle prísť do práce, zbaliť si veci a ísť domov. A to aj urobil. Prišiel za Jurajom a povedal mu: Na dnes mám toho tak akurát dosť, ale vezmem si spis domov, budem uvažovať o tej injekcii, čo som Ti spomínal. Dobre, len choď, rozlúčil sa s ním Juraj. Ani sa však na neho nepozrel.

Tobiáš prišiel domov, dal si sprchu a zaľahol na gauč pred televízorom. Zaspal so spisom priamo na tvári. Po chvíli sa prebral. Nemal fakt na nič chuť. Uvedomil si, že tak ako druhí stredu zbožňujú, on ju nenávidí. A z celej duše. Premiestnil sa do spálne. Pustil si len tak do šera výberovku ATB – Seven Years, len tak do ticha a šera miestnosti. Ticho, aby ho hudba nerušila, ale zasa tak aby počul. Chcel počkať na pieseň You are not alone, ale nevydržal. Zaspal.

(koniec tretej časti)

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu